Na množstvo ľudí. A v prvom rade na múdreho pána Wericha. Že ho tam hore stretnem a znovu mi povie, že som najmúdrejšia! Ja mám totiž doma od neho jedno jeho venovanie, ktoré znie: „Najmúdrejšej Jiřine a najchytrejšej Bohdalke jej oddaný Jan.“ To je také krásne venovanie, že už to nikto ničím neprekoná.
Brali ste niekedy tieto Werichove krásne slová ako záväzok, že by ste si podvedome povedali: musím byť vynikajúca herečka, aby som pána Wericha nesklamala?
Nie, to som si naozaj nikdy nehovorila. Zastávam názor, že keď sa človek rozhodne a niečo robí a robí to potom s láskou, už k tomu nepotrebuje mať niekoho iného. Pretože tá láska, ktorú do svojej práce dávate, je najviac, čo vôbec môžete pre dobrý výsledok urobiť.
Láska má vo vašom prípade mnoho podôb. Zatiaľ posledná je láska prababičkovská. Pred Vianocami sa vám narodil pravnúčik Antonín. Ako si užívate novú rolu, na ktorú ste sa tak dlho tešili? Ste už rozmaznávacia prababička?
Ešte nemôžem úplne uplatniť svoje rozmaznávacie schopnosti. Toníček je zatiaľ dojčené bábätko, a tak musí tráviť čas so svojou mamičkou. Ale práve pred chvíľou mi prišla jeho najnovšia fotka. Mám teraz Toníčka na displeji v telefóne. A keď ho nevidím, kochám sa týmto obrázkom. Alebo doma mením jeho fotografie podľa toho, ako rastie. A je to veľmi zaujímavé, ako ho stále detailne študujem, pretože takto som nikdy svoju dcéru, svoje vlastné dieťa, neštudovala.
Čo vás na pravnúčikových fotkách najviac zaujme?
Hovorím si, že je to nádherne podarené dieťa, ktoré mi dáva taký krásne hrejivý pocit. Radosť z toho, že som sa jeho narodenia ešte dožila. To by som priala každému.
Vidíte pri tom štúdiu fotiek aj pravnukovu podobu s vami?
To si netrúfam povedať, ale podobu svojho vnuka Vojtu niekde vidím. Je to tam. Alebo možno chcem, aby to tam niekde bolo. Každý z našej rodiny na jeho fotografie hľadí inými očami a nachádza na nich niečo svoje. A, samozrejme, hľadá aj svoju vlastnú podobu.
Antonín je krásne tradičné české meno. Mali ste možnosť do voľby mena tiež trochu prehovoriť?
Ovplyvňovať rodičov pravnúčika by som si úplne netrúfala, ale za Antonína som bola. Mne sa navyše na prvý pohľad páčilo to krásne znejúce meno celé, keď som si ho predstavila aj s priezviskom a v tejto podobe: Tony Staš.
Znie to ako oslovenie pre filmového hrdinu.
Je to nielen pekné, ale aj hudobne znejúce meno. Možno som vďaka tomu Toníčkových rodičov trošičku prehovorila, pretože ja mám veľmi rada české krstné mená. Nebudem, samozrejme, nikomu kaziť jeho výber, ale česká klasika by mala u nás víťaziť.
Čo by vám urobilo radosť, keby sudičky nadelili Toníčkovi do vienka?
Čo by som si preňho priala? Samozrejme, zdravie. A tiež bystrosť. Tú mu však sudičky dali, pretože ja ju tam už cítim a nachádzam v jeho očkách. Myslím si, že už ju naozaj vidieť. Alebo ju tam možno chcem vidieť? A nebudeme pátrať, po kom tú bystrosť má. Ale ja tu možno niekde mám fotografiu, keď som bola malá... (smiech)
Keby mu sudičky prihodili do vienka aj herecký talent, privítali by ste to, alebo by ste si pre pravnúčika priali radšej iné povolanie?
Myslím, že nie. Nerada by som sa púšťala do prognóz, ktoré odhadujú, ako rýchlo pôjdu dopredu rôzne technológie napríklad vo filme. Ale niekedy mám pocit, že ich vývoj je unáhlený. A zasahuje nám do našej práce natoľko, až sa možno raz pozvoľna stane, že už nebudú potrební ani živí herci. A to by som Toníčkovi nepriala zažiť.
Vychovali ste dcéru aj dve vnúčatá, takže už ste im určite počas svojho života dali nespočetne veľa rád. Akú radu by ste rada raz dali do života svojmu pravnúčikovi?
To je zatiaľ veľmi ťažké povedať dopredu, keďže je Toníček ešte bábätko a nijako sa neprejavil. To budem môcť urobiť vo chvíli, keď bude väčší. Ak napríklad raz zistím, že by robil nejaké chyby, alebo aby som ho pred niečím varovala. Dovtedy mu určite nijaké rady dávať nebudem. Zatiaľ si ho budem len užívať, pretože som sa na to, keď sa stanem prababičkou, veľmi dlho tešila.
Keď k vám prídem, vždy ma víta energická psia dáma, jazvečíčka Růženka. Zastávam teóriu, že od psov by sme sa toho mali veľa učiť. Čo naučila Růženka vás a čím jej robíte radosť vy?
My si robíme s Růženkou radosť navzájom. Tým, že sme. Myslím, že to spojenie ja a Růženka je také typické pre staršie panie, ktoré žijú bez partnera a sú samostatné. Určite tým však nemyslím osamotené, pretože ja osamotená v nijakom prípade nie som... Mám to šťastie, že som obklopená krásnou rodinou a mnohými dobrými priateľmi, ktorí tu sú pre mňa a ja pre nich. Netvrdím, že by každý starší človek mal mať psa, pretože niekto je napríklad „mačkomil“. Ale mňa sprevádza po celý život láska k psíkom. Vždy som nejakého doma mala, a tak už to určite zostane. Pre starších ľudí, ktorí žijú sami, je však psík ideálny, pretože máte doma živé stvorenie, ktoré vám skutočne dokáže prejaviť svoje verné priateľstvo. My sme sa s Růženkou pozvoľna spoznávali od jej šteňacieho veku a ona už za tie roky o mne všetko presne vie a reaguje na to. Pekne sa s ňou porozprávam. A naozaj zisťujem, že Růženka je na psa taká múdra a citlivá, že si s ňou veľakrát pokecám lepšie než s človekom.
Čo myslíte, čo vám asi tak Růženka práve teraz hovorí, keď mi leží pri nohách, ja ju hladím a ona sa na vás pozerá?
Ona teraz nehovorí, len sa usmieva. Vlastne sa skôr práve smeje, to je vidieť! Má radosť, že prišla návšteva. S Růženkou je to jednoduché, stačí ju poškrabkať. Nie je náročná, čo je krásne, a je vďačná. A to mnohí ľudia nie sú.
Viem, že okrem rodiny a herectva vám robí radosť aj práca v záhrade na chalupe. Do akých činností ste sa už tento rok pustili a čo vás ešte v lete čaká?
Tento rok som sama nestihla takmer nič, keďže bola dlhá zima. A okolo mojich narodenín bol taký maratón stretnutí a rôznych povinností, že som sa na chalupu na dlhší čas dostala až v máji. Ale už sa teším, keď tam zasa budem tráviť celé dni. Na chalupe mám najradšej leto. Páči sa mi, keď sa počasie ustáli a dlho svieti slnko.
Kedysi ste spomenuli, že na chalupe sa nebojíte pustiť aj do prác, ktoré sú vyslovene pre chlapov. Stále to platí?
S tými chlapskými prácami mi už pomáhajú kamaráti. Týmto srdečne zdravím Ivoša a Radka. Zvládnu na chalupe kompletne všetky práce, hneď ako ich o to poprosím. Bez nich už by to nešlo. Stačí, keď im zavolám, a oni tam na môj príchod všetko pripravia, čo je príjemný pocit. Občas im, samozrejme, trochu udeľujem nevyžiadané rady, ako by sa to tam malo robiť správne. No trúfam si povedať, že aj tak ma majú radi.
To je fajn pocit, že vlastne teraz si už chalupu môžete len užívať na rekreáciu.
Ale tam sa vždy ešte nájde kopa práce aj pre mňa. Nie je to tak, že by som prišla a dala si, obrazne povedané, nohy na stôl. V rámci možností sa snažím robiť si kopu vecí sama, teraz však už s prispením niekoľkých kamarátov.
Aká je vaša stále obľúbená práca na chalupe?
Najspokojnejšia som, keď si môžem sadnúť na traktorček a obísť si sama záhradu. To ma naozaj baví.
Ako často si na traktorček sadáte?
Hneď, ako prídem. Musí mi, samozrejme, priať aj počasie.
To ste ma prekvapili. Myslela som si, že vašou obľúbenou prácou je sadenie kvetín. Asi by som sa však nemala čudovať, pretože vy ste vraj výborná vodička. Aj keď šoférovať traktorček si asi vyžaduje inú techniku než auto.
Zatiaľ to krásne zvládam a bez nehôd. Len nejazdím až do krajov záhrady, aby som nespadla, pretože tam by som sa ťažko dovolala pomoci.
Možno sme teraz spolu našli recept na to, ako sa v zdraví dožiť 95. narodenín. Zaobstarať si traktor. A vďaka pohybu potom k tomu ešte dobre vyzerať.
Pozor! S tou vetou „dobre vyzerať“ by som v mojom prípade bola opatrná. Ako hovoria bratia Slováci: „Zvonku to tak vyzerá.“
To si teda nemyslím... Mimochodom, pred dvoma rokmi ste sa mi v rozhovore zmienili, že sa už tešíte na ďalšiu hereckú príležitosť. A vyzvali ste scenáristov: „Píšte, nie je času nazvyš!“ Ako vás scenáristi poslúchli?
Práveže ma buď neposlúchli, alebo to nepočuli. Alebo nemajú nápady, to sa tiež môže stať.
Som si istá, že raz o vás bude, ako o mnohých významných hereckých osobnostiach, natočený životopisný seriál. Ako by sa to mohlo volať?
Zažila som všetko. Takto by sa to mohlo volať, pretože musím konštatovať, že som skutočne zažila rub aj líc toho života. Nemôžem povedať, že to bola len prechádzka ružovým sadom.
Ktorá z českých herečiek by vás ideálne mohla stvárniť?
To si netrúfam predstaviť. A možno sa tá herečka ešte nenarodila...
Stále čakám na to, kedy budete zapísaná ako herečka s najdlhšou filmovou kariérou do Guinnessovej knihy rekordov. Prvýkrát ste sa objavili pred kamerou už ako šesťročná v nemej snímke Pižla a Žižla na cestách a odvtedy hráte nepretržite. Podľa filmových historikov vraj na to máte nárok. Kde myslíte, že to viazne?
Ešte potrebujem jednu rolu. A bude to tam!
Už sa vám teda z Guinnessovej knihy rekordov ozvali?
To nie. Ja to sama nesledujem, ale niekto z odborníkov vypočítal, že mi stačí jedna rola, a už budem mať zrejme celosvetové prvenstvo. Tak uvidíme, či sa toho niekto chytí.
Chytiť by sa toho mohli aj scenáristi. Vaša výzva „Píšte, nie je času nazvyš!“ tak získava nový rozmer. Ja si však myslím, že máte ešte času dosť. Som si však istá, že to stihnete dovtedy, kým na vašej narodeninovej torte budú za jednotkou žiariť dve nuly.
Dala som si záväzok, že sa budem snažiť!
