Na množstvo ľudí. A v prvom rade na múdreho pána Wericha. Že ho tam hore stretnem a znovu mi povie, že som najmúdrejšia! Ja mám totiž doma od neho jedno jeho venovanie, ktoré znie: „Najmúdrejšej Jiřine a najchytrejšej Bohdalke jej oddaný Jan.“ To je také krásne venovanie, že už to nikto ničím neprekoná.
Brali ste niekedy tieto Werichove krásne slová ako záväzok, že by ste si podvedome povedali: musím byť vynikajúca herečka, aby som pána Wericha nesklamala?
Nie, to som si naozaj nikdy nehovorila. Zastávam názor, že keď sa človek rozhodne a niečo robí a robí to potom s láskou, už k tomu nepotrebuje mať niekoho iného. Pretože tá láska, ktorú do svojej práce dávate, je najviac, čo vôbec môžete pre dobrý výsledok urobiť.
Láska má vo vašom prípade mnoho podôb. Zatiaľ posledná je láska prababičkovská. Pred Vianocami sa vám narodil pravnúčik Antonín. Ako si užívate novú rolu, na ktorú ste sa tak dlho tešili? Ste už rozmaznávacia prababička?
Ešte nemôžem úplne uplatniť svoje rozmaznávacie schopnosti. Toníček je zatiaľ dojčené bábätko, a tak musí tráviť čas so svojou mamičkou. Ale práve pred chvíľou mi prišla jeho najnovšia fotka. Mám teraz Toníčka na displeji v telefóne. A keď ho nevidím, kochám sa týmto obrázkom. Alebo doma mením jeho fotografie podľa toho, ako rastie. A je to veľmi zaujímavé, ako ho stále detailne študujem, pretože takto som nikdy svoju dcéru, svoje vlastné dieťa, neštudovala.
Čo vás na pravnúčikových fotkách najviac zaujme?
Hovorím si, že je to nádherne podarené dieťa, ktoré mi dáva taký krásne hrejivý pocit. Radosť z toho, že som sa jeho narodenia ešte dožila. To by som priala každému.
Vidíte pri tom štúdiu fotiek aj pravnukovu podobu s vami?
To si netrúfam povedať, ale podobu svojho vnuka Vojtu niekde vidím. Je to tam. Alebo možno chcem, aby to tam niekde bolo. Každý z našej rodiny na jeho fotografie hľadí inými očami a nachádza na nich niečo svoje. A, samozrejme, hľadá aj svoju vlastnú podobu.
Antonín je krásne tradičné české meno. Mali ste možnosť do voľby mena tiež trochu prehovoriť?
Ovplyvňovať rodičov pravnúčika by som si úplne netrúfala, ale za Antonína som bola. Mne sa navyše na prvý pohľad páčilo to krásne znejúce meno celé, keď som si ho predstavila aj s priezviskom a v tejto podobe: Tony Staš.
Znie to ako oslovenie pre filmového hrdinu.
Je to nielen pekné, ale aj hudobne znejúce meno. Možno som vďaka tomu Toníčkových rodičov trošičku prehovorila, pretože ja mám veľmi rada české krstné mená. Nebudem, samozrejme, nikomu kaziť jeho výber, ale česká klasika by mala u nás víťaziť.
