V Česku aj na Slovensku by sa len ťažko našiel človek, azda okrem úplne malých detí, ktorý by nepoznal meno JIŘINA BOHDALOVÁ. Je to Karel Gott svojej profesie, napokon aj jeho mama si ju kedysi veľmi priala mať za nevestu. Spovedať herečku, ktorú považujem za prvú dámu českého filmu nielen kvôli jej preukázateľne najdlhšiu kariéru u nás, je pre mňa zakaždým sviatok. Vážim si to, keď smiem prísť na rozhovor k nej domov. Usadím sa v obývačke, na kolená si vezmem jej psíka Růženku a počúvam jej rozprávanie. Hovorí úprimne. Ľudsky. Všetko si pamätá do detailov, a to v máji oslávila už 95. narodeniny. N trhu je už kniha o nej. Hoci jej názov pani Bohdalová sama nenavrhla, aj pre ňu bol prekvapením, volá sa príznačne: Jiřinčino století.
V poslednom čase už býva tradíciou, že kedykoľvek spolu robíme rozhovor, jednu otázku mi na moju prosbu pre vás vymýšľa váš kamarát Jaromír Hanzlík. A pretože on, rovnako ako vy, patrí medzi hereckých bardov, tentoraz ju zaradím hneď na úvod. Jaromír sa vás teda pýta: „Škubajs, pred piatimi rokmi, keď si mala deväťdesiat, som sa ťa opýtal, či ťa niekedy niečo bolí. A ty si ma naštvala odpoveďou: Nie. Prečo? A tak sa ťa so závisťou opäť pýtam: Ešte stále ťa nič nebolí? Pretože hoci som o sedemnásť rokov mladší, bolí ma asi úplne všetko!“
Tentoraz si Jaromír na mňa vymyslel pekne náročnú otázku! Musím sa veľmi zamyslieť nad tým, čo by som mu mala odpovedať. Najprv by asi bolo treba vysvetliť, prečo mi hovorí „Škubajs“. Je to odvodené od slova škubánek. Ani už presne neviem, prečo mi takto celý život hovorí. Jaromír sám si to vraj už tiež nepamätá, a to je pritom o toľko rokov mladší! Na jeho otázku nemám inú odpoveď než túto: „Jaromíre, to, že ma nič nebolí, mi, bohužiaľ, môžeš naozaj iba závidieť! Myslím si, že to je záležitosť mojich rodičov, ktorí si asi dali veľmi záležať na mojom narodení.“
Vaši rodičia by určite mali aj dnes radosť, ako ste sa im vydarili. Pretože medzi filmármi aj divákmi sa hovorí, že nielen 20. storočie patrilo v hereckom svete najmä Jiřine Bohdalovej. Napokon, kniha, ktorá o vás vyšla, sa volá Jiřinčino století.
Úplne neviem, čo tým názvom autori knihy mysleli, ale mysleli to veľmi pekne. Práve sa knihou trochu kochám, pretože mi leží na stole. Dali mi tam dve veľmi pekné fotografie. Celkom lichotivé. Ďakujem! Ja sama si však nepripadám nijako dôležitá, aby sa so mnou spájal taký vzletný názov. Samozrejme, sa však priznávam k tomu, že mi táto pochvala robí dobre.
Vaša sláva dorazila aj do Francúzska. Vlani som si tam púšťala s Gérardom Depardieuom a jeho životnou partnerkou Magdou, ktorá pochádza z Moravy, české filmy. Gérard mi prezradil, že má v našej krajine jednu svoju obľúbenú herečku. Vraj tú, čo skvele zahrala hlavnú rolu vo filme Ucho. Napadlo mi zoznámiť vás, aby vám to mohol povedať osobne. Na začiatku roka sa mi to podarilo.
Urobilo mi, samozrejme, radosť, že Gérard Depardieu, ktorý má predsa len svetové meno a natočil množstvo slávnych filmov, vníma, že vôbec existuje nejaká Jiřina Bohdalová. Ale že má rád Ucho, za to má odo mňa veľkú pochvalu, pretože pre cudzincov nie je úplne jednoduché tento film pochopiť. Ja by som mu však odporučila pozrieť si aj môj film Fany, ten je podľa mňa veľmi ľudský a dojemný.
Ktorú z Depardieuových rolí máte, naopak, rada vy?
To je ťažké povedať, pretože mnoho filmov, ktoré natočil v čase svojej asi najväčšej slávy, u nás za komunizmu v kinách napríklad ani nepremietali. A možno by sa mi páčili práve tie, čo som nevidela.
Narodeniny bývajú, či už človek chce, alebo nie, podvedomým bilancovaním vlastnej minulosti. Aké životné udalosti by ste si rada „z fleku“ s radosťou zopakovali?
To bilancovanie má jednu nevýhodu. To, čo sa stalo včera, si nepamätám. A to, čo sa stalo pred štyridsiatimi rokmi, si pamätám do písmena ako každý starší človek. Preto vám svojím spôsobom nemôžem odpovedať. Už sa toľko nezaoberám spomienkami, pretože mi predsa len miznú.
Kde sa vo vás stále berie taký zdroj energie?
To neviem. Na to by ste sa zrejme museli opýtať mojich rodičov, pretože to je vec, ktorú človek dostáva do vienka. Je to dar, ktorý sa nikde nedá kúpiť. S tým sa narodíte. Vaša otázka by preto mala patriť môjmu oteckovi Františkovi a mojej mamičke Marii. Ale zase musím povedať, že asi každý človek to má inak, pretože aj moja sestra bola úplne iná než ja. Bohužiaľ, o nej musím hovoriť už v minulom čase... Koľko životnej energie človek získa, to asi ovplyvňuje aj obdobie a letopočet, do ktorého sa narodíte. Pôsobí na nás podľa mňa aj to, čo sa práve deje vo svete.
Ešte sa vrátim k vašej sestre Jaroslave. Nedávno som videla jej fotografiu z mladosti a hovorila som si, že bola veľmi pekná. Predpokladám, že krásu zdedila po vašej mamičke.
Mne sa páčili obaja moji rodičia. Ale v živote na kráse naozaj nezáleží. Oveľa dôležitejšia je vnútorná krása, ktorú síce na prvý pohľad nevidieť, je však o to cennejšia. A tú moja sestra v sebe mala a mali ju aj moji rodičia. Na fotografiách sa totiž vždy odráža nielen ľudská duša, ale aj to, v akom rozpoložení ste a čo práve v tom okamihu prežívate. Keď sa pozriete na fotografiu môjho otecka a mamičky, ktorú mám tu doma vystavenú, je vidieť, že boli v tej chvíli ohromne spokojní. Lenže keby sa snímky urobili napríklad v období, keď sa pre otecka a našu rodinu začali ťažké časy, zračil by sa v ich očiach smútok a starosti a vyžarovalo by z nich niečo iné.
O vašej sestre aj rodičoch zakaždým hovoríte láskyplne. Keď mi niekto blízky z rodiny zomrie, vždy sa utešujem tým, že sa s ním ešte niekedy po svojej smrti stretnem. Verím, že sa tá energia nemôže stratiť. Cítite to podobne?
Určite. Cítim, že mamička s oteckom a teraz už aj s mojou sestrou sa na mňa stále pozerajú a dávajú na mňa pozor. Povedala by som, že mi to dáva určitú istotu. Takú nehmatateľnú. A som presvedčená o tom, že hore pôjdem medzi svojich.
To bude ešte dlho trvať, než tam hore dorazíte. A ja si vás už teraz rezervujem na rozhovor na vašich okrúhlinách. Dohodnuté?
Dohodnúť sa teraz môžeme, ale dobre si to rozmyslite. Aby som vám potom na tej oslave vôbec ešte niečo povedala (smiech).
