Počula hlas, ktorý ju kritizoval, že má veľký zadok, silné stehná a mala by tiež popracovať na štíhlejšom páse. Lucia Bogdányová teda na sebe makala. No zároveň nespokojnosť a negatívne emócie zajedala. Zašlo to tak ďaleko, že dnes hovorí o svojich skúsenostiach s poruchami príjmu potravy. Jej diagnóza je: mentálna bulímia. Prečítajte si, čo mladá žena 10 rokov zažívala na vlastnej koži.
Bola som veselé ubehané dieťa. Mám veľa spomienok na detstvo u starých rodičov na chate pri Hrone, kde sme s babkou veľa piekli. Pochádzam z Nových Zámkov a ako päť až sedemročná som počúvala, že mám zadok ako strúčik cesnaku. Nerozumela som, čo tým dospelí myslia. Navyše som neznášala cesnak.
Jedlo: Útecha i nepriateľ!
Ženy okolo mňa, vrátane mojej mamy, stále riešili, ako vyzerajú. Po šiestej nejem, už si nedám nič sladké, nebudem piť sladené nápoje, vyskúšam takú či onakú diétu –počúvala som z viacerých strán a pomerne pravidelne. Práve v tínedžerskom veku, keď som sa z dieťaťa menila na ženu a pribrala som, začala som sa na seba pozerať inak. Už aj ja som v zrkadle videla nedostatky. Nebola som však obézna. Sama som si jedlo kategorizovala a nastavila som si pravidlá, ktoré mi vyhovovali: nič vyprážané, čokoládka iba raz za týždeň a v žiadnom prípade nie častejšie a podobne.
Ani neviem ako a už som neustále premýšľala iba o jedle, počítala som si kalórie. Na deň, keď som sa prvýkrát vyvracala, nezabudnem. Mala som 14 rokov a oblečenú žltú saténovú blúzku, pritom táto farba sa mi absolútne nehodí. Toto mi utkvelo v pamäti. Záchvatové prejedanie bolo odvtedy akousi mojou normou. Jedlo som si často sama navarila, pekne nachystala, s chuťou som ho zjedla a vedela som, čo bude nasledovať. Vracala som v snahe zbaviť sa zlých emócií, strachu, neistoty či bezmocnosti. Jedlo sa pre mňa stalo zároveň útechou aj nepriateľom. Kombinovala som všetky druhy chutí i potravín. Bolo mi to jedno. Po spoločnom obede si mama všimla, že som odišla na toaletu.
Myslela som si, že predsa nikto nemôže počuť, čo sa tam teraz deje. Keď sa ma raz pýtala, či som zvracala, povedala som nie. Obidve sme vedeli, že klamem. Na strednej škole som si napriek všetkému myslela, že všetko mám pod kontrolou. Veď prestať môžem kedykoľvek. A sama. Už len schudnem na vysnívanú váhu a všetko bude v poriadku. Nebolo. V tom období som podstúpila operáciu slepého čreva a odstraňovali mi cystu na vaječníku. Do nemocnice som sa viac-menej tešila, že tam schudnem. Mylne som sa domnievala, že ma „osvieti“. Istý čas som sa kontrolovala, ale zanedlho som sa k prejedaniu znova vrátila.
Nemala som silu trénovať
Počas štúdií na Masarykovej univerzite v Brne som sa zaujímala o cvičenie. S kamarátkou sme si v Nových Zámkoch otvorili pole dance štúdio, kde som pravidelne dochádzala. Darilo sa nám. Mne s mojou diagnózou už menej. Cvičiacu miestnosť sme mali obloženú zrkadlami, dôkladne som sa v nich obzerala a videla som veľa nedokonalostí. Každý týždeň som si hovorila, že už ten nasledujúci prestanem s prejedaním a následným zvracaním. Jedlo som si „krabičkovala“ a prešla som do ďalšieho extrému, až som kalorický príjem znížila na minimum. Najčastejšie som si pripravovala kura s ryžou. Ovocie som vylúčila úplne, lebo obsahuje fruktózu. Ak som sa neovládla a zjedla ho, ovládli ma som úzkosti a výčitky, že priberiem. Ovsené vločky a vajíčka som, naopak, konzumovala denne. Nevládala som cvičiť, nemala som silu trénovať.
Pripisovala som to však tomu, že som tučná, neschopná, a to je pravý dôvod môjho neúspechu. Keď sa teraz pozriem na niektorú z fotiek z tých čias, viem, že to nebola pravda. Z veselej mladej ženy sa postupne stala utiahnutá, podráždená až odutá vysokoškoláčka. Bol zo mňa nepríjemný človek. Nehovoriac o tom, že boli obdobia, keď som sa vážila aj niekoľkokrát za deň. Zajedala som predovšetkým negatívne emócie a bolo ich dosť. Keď som išla s kamarátkami do kaviarne a ony si ku káve dali koláč, pre mňa už caffelatte bol úspech. Pomyslela som si, uff, poriadne som si dopriala. Dlho som o tom s nikým nehovorila. Raz som sa opatrne zdôverila kamarátke, ako neustále myslím na jedlo a riešim, aby som nepribrala. Na rovinu som so svojimi pocitmi vyšla von až pred terapeutkou. Veľmi ťažko sa mi o tom hovorilo, hanbila som sa.
Dlho som totiž mala zakorenené, že to nič nie je a môžem s tým kedykoľvek prestaň. Skutočnosť je taká, že to nejde iba tak ľahko. Až v ambulancii mi zrazu veľa vecí dávalo zmysel. Pomohlo mi, keď som si „hlas choroby“ vizualizovala. Predstavovala som si ho ako niečo hmatateľné. Na jednej strane mnou lomcovala hanba, na strane druhej prišla veľká úľava a nádej. Nastala liečba. Postupná a pomalá. So psychologičkou sme sa rozprávali o mojom vnútornom prežívaní, analyzovali sme spúšťače záchvatov prejedania a postupne som si na tanier pridávala viac jedla. Nepredstavujte si však, že som zjedla o plátok mäsa viac. Už len pár gramov ryže navyše bol obrovský úspech. Podstatné pre mňa bolo uvedomenie si, že môžem ísť do reštaurácie, dať si tam čokoľvek a hlavne bez výčitiek. Nemyslieť neustále na jedlo bolo obrovské oslobodenie.
Nevážim sa
Milujem poctivo urobený burger. Spomínam si, že keď som si ho už vo fáze liečby dopriala, ešte hodiny som tŕpla, čo sa mi stane. Samozrejme, nič, prežila som to. Relaps sa ešte z času na čas objavil, ale už iba zhruba raz za polroka. Dokázala som si uvedomiť, prečo sa tak stalo. Obyčajne to súviselo s náročným obdobím vo vzťahu i zamestnaní. Pracujem v energetike. Najskôr som si predstavovala, že sa uplatním v diplomacii, lebo som vyštudovala energetickú bezpečnosť a medzinárodné vzťahy. Práca ma veľmi baví. V tridsiatke som sa vypracovala na vedúcu pozíciu. Áno, nie vždy ma predovšetkým starší kolegovia brali v práci vážne a v niektorých prípadoch bol problém vybudovať si autoritu, ale dnes mám 32 rokov a uvedomila som si, že nepotrebujem nikomu nič dokazovať, začala som si iba viac veriť. Vo všetkom. Štrnásť rokov trvalo, kým som sa zbavila „hlasu choroby“, ktorá sa volá mentálna bulímia. Vyliečenie prišlo v 28.rokoch. Môj životný štýl som si dnes nastavila na prerušovaný pôst, ktorý mi vyhovuje. Nezvyknem raňajkovať, ale krátko po 11.00 si dám skorší obed. Mám dve hlavné jedla v priebehu dňa. Keď som medzitým hladná, bez výčitiek si zobnem niečo malé. Počas kovidu som objavila čaro behu. Drží ma dodnes. Mám fázy v živote, keď behávam viac. Keď nevládzem, do športu sa nenútim. Keď sa ma niekto pýta na váhu, neviem odpovedať. Nevážim sa. Najlepšou váhou je oblečenie. Som so sebou spokojná. Jasné, vždy sa dá ešte niečo vylepšiť, ale som vôbec hrdá na to, ako som chorobu zvládla. Teším sa z maličkostí, akým je trebárs kopček zmrzliny bez výčitiek.
