Si skôr kolektívne založený alebo individualista?
Aj, aj. Sú chvíle, keď mi chýba spoločnosť a poteším sa, keď sa organizuje nejaká akcia. Niekedy zas vo voľnom dni uvítam byť sám. Ak ide o prácu, sú predstavenia extrémne náročné na kolektívnu súhru. Medzi také patrí absurdná dráma Nosorožec. Pred každým predstavením mám pocity ako pred premiérou. Dokonca s hercami si zakaždým urobíme takzvanú oprašovačku.
Keď chceš byť sám, radšej to doma nahlas povieš, aby sa to stretlo s pochopením?
Takéto veci nie je potrebné u nás riešiť nahlas. Nepotrebujeme si nič vysvetľovať. Moja partnerka má pochopenie, keď sa zoberiem a idem o pár ulíc ďalej k mojim rodičom, sedím na dvore a čítam si.
Obyčajne ak niekto z dvojice túži po svadbe, skôr je to žena. Toto bola u vás niekedy téma?
Nie, nikdy. Ani od rodičov som nikdy nepočúval, že by som sa mal oženiť. Pre nás doma je najhlavnejšie, či si rozumieme. A zatiaľ si rozumieme.
Kde si Mirku spoznal?
Poznáme sa asi od 15 rokov ešte z gymnázia. Neboli sme spolužiaci z triedy. Vtedy sme sa však registrovali, vedeli sme o sebe, no dokopy sme sa dali, keď sme mali 26 rokov. Ona cestovala do Trnavy, kde študovala, a ja som vtedy hral v trnavskom divadle.
Na škole si po nej pokukoval?
Vnímal som ju ako peknú ženu s dobrou energiou, ktorá sa vždy veľa smiala a bola s ňou zábava. Ale nikdy mi nenapadlo, že raz budeme partneri. Ani jej.
Keď ťa dievčatá začali zaujímať, predstavoval si si, akú veľkú rodinu by si chcel mať?
Nemal som nič v tomto smere vysnívané.
S Mirkou ste sa dali dokopy, keď mala malú dcérku. Ako si rozumiete?
Nikdy som nemal potrebu pasovať sa do úlohy otca. S Kristínkou sme mali od začiatku kamarátsky vzťah. Môžem povedať, že som jej starší dobrý kamarát. Má už 30 rokov, vyštudovala ekonómiu a žije v Prahe.
Zvykne ti zavolať skôr ako mame a podeliť sa s niektorými novinkami zo života?
Podstatné veci si hovoríme osobne. Chodievame za ňou, aj ona cestuje domov. Kristínka hlavne nie je taká, že sa chce hneď pochváliť. Skôr sa teší vnútorne.
Aj ty to tak máš?
Máme to v rodine. Keby mi teraz niekto zavolal, že som dostal dobrú rolu, nepôjdem to hneď vykričať do bufetu (smiech). Nebudem nič tajiť, poviem to, ale skôr normálne. Teším sa vnútorne, potichu. Mám prirodzenú radosť, nezbláznim sa z toho.
Pamätám si, že keď som pred časom robila rozhovor s Anikó Vargovou, veľmi pekne o tebe hovorila. Vravela, že z ponuky do Sľubu bola ešte viac nadšená, keď sa dozvedela, že budete hrať spolu.
S Anikó sme boli spolužiaci a už na škole sme hrali veľmi pekné predstavenia. Keď som pôsobil v trnavskom divadle, hrala mi partnerku v komédii Drotár. Až po rokoch sme sa opäť stretli v Sľube, kde sa nám zase ušli zaujímavé postavy. Je výborná herečka, skvelý človek. Práca s ňou je naozaj za odmenu.
Odmenou ti je aj sláva, ktorá nepochybne s televíznou prácou súvisí?
Všimol som si, že sa na mňa pozerá viac ľudí, niektorí sa mi prihovoria, chcú sa odfotiť alebo si vypýtajú autogram. Považujem to za prirodzenú súčasť mojej práce.
Pamätáš si, od koho si si autogram ostatne vypýtal ty?
Keď som bol na gymnáziu, obdivoval som silového trojbojára Zdena Chobota. Raz som ho stretol v Senici, a tak som si od neho autogram nadšene vypýtal. Odvtedy som už asi nikoho s týmto neoslovil.
