Bola som mladučká, chodila som na gymnázium. Bol socializmus a nebolo ľahké sa dostať aj na školu. Ja som sa však tešila zo života a vôbec som si neuvedomovala, že žijem v nejakej totalite. Lebo nikdy som iné nezažila, a tak som si našla radosť a šťastie aj v tom prostredí, v ktorom som vyrastala. Keď však emigroval môj brat, aj ja som pocítila, čo je socializmus.
ETV: Hráte vedúcu jedálne a dalo by sa povedať, že to scenáristi vo vašom prípade trafili, keďže je o vás známe, že rada a dobre varíte. Napísali ste dokonca aj kuchársku knihu. Kolegovia sa u vás vraj radi zastavia, keďže vedia, že máte vždy niečo dobré navarené. Čo im tak najviac chutilo?
Niektorí majú radšej klasické jedlá, napríklad sviečkovú, divinu, keď mám nejakého jeleňa, ale varím aj vegetariánske jedlá, aj ryby... Podľa toho komu.
Aj dcéry majú vzťah k vareniu?
Áno, najmä Terezka rada varí. Obidve sú však vegetariánky, takže mäso nejedia, ani nepripravujú, len ryby. Ja navarím mäso pre môjho vnuka, ktoré si potom spoločne dáme. Ale nemusím ho mať, pokojne by som mohla jesť aj ja vegetariánsku stravu.
Vyrastali ste v rodine, kde rodičia mali reštauráciu, takže jablko vo vašom prípade nepadlo ďaleko od stromu...
Tam som sa naučila ako dieťa robiť palacinky, a keď mali dievčatá 10 rokov, to bolo prvé, čo sa museli naučiť. Aj vnuk Filip, ktorý bude mať 13 rokov, ich už vie pripraviť, a nielen palacinky. Dokáže napríklad spraviť aj steaky.
Nie ste však jediná v rodine, ktorá podedila varenie...
Máme to po babke. Neter Barborka má pekáreň a pečie najlepšie hamburgerové žemle v Bratislave, tiež skvelé zákusky a koláče. U nej pracuje aj môj brat.
Dá sa povedať, že do postavy Zity v Sľube dávate aj niečo zo svojej matky?
Zita, to je moja mama, vidím ju tam. V tej láskavosti, ochote, takej tej až „prevelikej“ starostlivosti. Baví ma tá postava, keď sa však deje nespravodlivosť, vie byť aj pekne prudká a vie zasiahnuť. Zitu ďalej čakajú rôzne prekvapenia, diváci sa rozhodne majú na čo tešiť.
Zostalo vám ešte niečo z 80-tych rokov? Nejaký kúsok nábytku, odložili ste si nejaké šaty alebo svetrík?
Nie, lebo to nemám rada. Nerada sa vraciam do minulosti. Keď ale nakrúcame Sľub, oblečú nás do kostýmov, pohybujeme sa medzi tými nábytkami, prepadne ma taký sentiment, to priznávam. Obzerám si tie veci a spomínam...
Sľub pripomína divákom ťažké časy strachu a obmedzení v 80-tych rokoch. Keď váš druhý brat opustil za socializmu republiku, ako to dali vašej rodine komunisti pocítiť?
Ja som sa nedostala na vysokú školu, na ktorú som chcela pôvodne ísť, pred domom sme mali stále eštebákov, ktorí nás sledovali, vypočúvali.
Zazlievali ste potom bratovi, že vám skomplikoval život?
Viete, že mi to nenapadlo? Akurát sme sa o neho možno báli, keďže sme nevedeli kde je, čo je s ním, či sa mu všetko podarilo. Väčší strach bol vtedy o neho v rodine.
Nie všetko bolo, samozrejme, v minulom režime zlé. Čo vám chýba v súčasnosti?
Tá spolupatričnosť. Ľudia boli viac spolu. Neviem, či nás spájalo aj to, že sme boli proti komunistom, že to bolo také družnejšie... Alebo to bolo možno tým, že som nežila v tom čase v Bratislave. Myslím si však, že aj tu sa viac ľudia družili. Teraz je medzi nimi väčšia izolácia, aj v dome, kde v podstate ani niektorých susedov nepoznáme, nevieme, aký majú názor, ako žijú.
Osobné stretávanie prešlo na sociálne siete, ľudia si radšej píšu, ako sa stretnú... Ako je to u vás?
Samozrejme, že aj dcéry, aj vnuk, niekedy aj ja sme na sociálnych sieťach, ale vždy si nájdeme čas, aby sme sa stretli a porozprávali.
Dcéry sa vybrali umeleckým smerom, k čomu inklinuje váš jediný vnuk Filip?
On chce byť letcom a zatiaľ lieta na svojich trenažéroch.
Uvidíme vás aj v nejakom novom projekte?
Nakrúcam ešte seriál Sestry v kláštore, ktorý vysiela televízia LUX, kde hrám so Zitou Furkovou, Anikó Vargovou...Vykresľuje príbeh rehoľných sestier, premiéru mal na Veľkú noc. Je to nádherný seriál a veľmi sa teším, že ho môžem robiť.
V júni vám na Art Filme v Košiciach odovzdajú cenu Hercova misia. Prekvapilo vás to? Nie je to pre herečku až príliš zaväzujúce?
Zaväzujúce ani nie, skôr ma to potešilo, že si ma všimli. Milujem svoju prácu a ocenenie si veľmi vážim. Ľudia na ulici mi tiež dávajú spätnú väzbu, čo im dala tá ktorá postava, a to je tá hercovi misia. Aby ľudia v mojom podaní postavy, našli potešenie a úľavu, keď trpia vo vlastnom živote, alebo odpovede na svoje: “prečo sa mi to deje?”
