V čase Nežnej revolúcie patril medzi aktívnych študentov a umelcov, ktorí sa zapojili do spoločenských zmien. Dňa 8. decembra 1989 Honza cestoval spolu s ďalšími hercami a študentmi do Ostravy. Cieľom bolo presvedčiť baníkov, aby podporili revolučné dianie a pridali sa k štrajkom. Po návrate do Prahy, v nočných hodinách, ale došlo k tragickej autonehode. Potměšil sedel na zadnom sedadle auta. Podľa dostupných informácií vodič pravdepodobne zaspal za volantom. Vozidlo havarovalo a náraz mal pre mladého herca fatálne následky.
Utrpel ťažké poranenie chrbtice, poškodenie miechy, mal prasknutú lebku, krvácanie do mozgu a ďalšie život ohrozujúce zranenia. Okamžite bol prevezený do nemocnice, kde bojoval o život. Upadol do kómy, v ktorej strávil približne tri mesiace. Lekári mu dávali len 7 % šancu na prežitie. Našťastie sa stal zázrak a herec sa prebral, no tým sa odštartovala jeho ďalšia a mimoriadne náročná etapa života. Musel sa nanovo učiť základné životné funkcie – rozprávať, koordinovať pohyby, zvládať každodenné úkony. Najtvrdšou realitou však bolo zistenie, že ochrnutie končatín bude trvalé, a tak od svojich 23 rokov zostal odkázaný na invalidný vozík.
Podržala ho silná psychika
Nasledujúce mesiace a roky boli pre umelca extrémne náročné. No jeho odhodlanie žiť bolo silnejšie. Rehabilitácie boli bolestivé, zdĺhavé a bez záruky výrazného zlepšenia. Potměšil však odmietol prijať rolu človeka, ktorý sa stiahne z verejného života. Obrovskú úlohu zohrala v tom celom jeho neoblomná psychická odolnosť. A tak sa naučil fungovať na vozíku, zvládať bežné situácie a znovu získal sebavedomie. Zásadné bolo, že sa rozhodol vrátiť k herectvu – k profesii, ktorá si vyžaduje fyzickú aj psychickú energiu. Mnohí vtedy pochybovali, či je to možné. On to dokázal.
Javiska sa odmietol vzdať
Po nehode sa stal výraznou osobnosťou divadelného spolku Kašpar v Divadla v Celetné v Prahe. Práve divadlo mu umožnilo naplno rozvinúť talent aj po fyzickom hendikepe. Stvárnil množstvo silných a náročných rolí – Richarda III., Hamleta, ale aj Charlieho Gordona v inscenácii Květiny pro Algernon, ktorá patrila k jeho najvýraznejším výkonom. Jeho herectvo získalo novú hĺbku – osobná skúsenosť s utrpením a prekonávaním limitov sa premietala do každej postavy. Objavoval sa bežne aj vo filme a v televízii, hoci jeho domovom zostalo najmä divadlo.
Diváci ho obdivovali nielen pre talent, ale aj pre autenticitu a vnútornú silu, ktorú vyžaroval. Potměšil totiž odmietal, aby ho vozík definoval a aj v súkromí tak viedol plnohodnotný život. V roku 2004 sa oženil s novinárkou Radkou Prchalovou, s ktorou mal syna Honzíka. Rodina bola pre neho oporou aj motiváciou. Venoval sa športu, lyžoval na monoski a pohyb bral ako súčasť života. Naučil sa šoférovať auto a fungoval maximálne samostatne. Bol známy tým, že svoj stav nebral tragicky. Často s humorom hovorieval, že niekto nosí okuliare a on má vozík. Tento nadhľad mu pomáhal zvládať aj náročné situácie.
