Bol hviezdou rebelujúcej generácie, ktorú koncom osemdesiatok definoval film Bony a klid (1988). Mal rozbehnutú sľubnú umeleckú kariéru, neodškriepiteľný talent aj celoštátnu popularitu. Potom však prišla jediná noc počas revolučného decembra 1989, ktorá mu navždy zmenila život. Jan Potměšil mesiace bojoval o život, musel sa naučiť existovať nanovo a celkom inak, keďže ochrnul na dolné končatiny. Napriek tomu sa vrátil na javisko, založil si rodinu a odmietol rezignovať.
Dospievanie pred kamerou
Potměšil sa narodil v Prahe, do prostredia, ktoré malo blízko k umeniu. Už ako malý chlapec sa dostal pred kameru – objavil sa v televíznom cykle Bakaláři (1975) a následne aj v populárnom seriáli Žena za pultem (1977). Herectvo ho prirodzene pohltilo a bolo jasné, že nejde o detský rozmar. Po štúdiu na DAMU sa zaradil medzi najvýraznejšie talenty svojej generácie. Koncom 80. rokov bol obsadzovaný do filmov, ktoré reflektovali realitu doby aj generačné napätie. Zlomovým sa stal film Bony a klid, v ktorom stvárnil jednu z hlavných postáv a okamžite sa stal idolom mladých. Objavil sa aj vo filmoch Proč? či v rozprávke O princezně Jasněnce a létajícím ševci. V tom čase mal pred sebou kariéru, akú len málokto.
8. december 1989: noc, ktorá všetko zmenila
V čase Nežnej revolúcie patril medzi aktívnych študentov a umelcov, ktorí sa zapojili do spoločenských zmien. Dňa 8. decembra 1989 Honza cestoval spolu s ďalšími hercami a študentmi do Ostravy. Cieľom bolo presvedčiť baníkov, aby podporili revolučné dianie a pridali sa k štrajkom. Po návrate do Prahy, v nočných hodinách, ale došlo k tragickej autonehode. Potměšil sedel na zadnom sedadle auta. Podľa dostupných informácií vodič pravdepodobne zaspal za volantom. Vozidlo havarovalo a náraz mal pre mladého herca fatálne následky. Utrpel ťažké poranenie chrbtice, poškodenie miechy, mal prasknutú lebku, krvácanie do mozgu a ďalšie život ohrozujúce zranenia. Okamžite bol prevezený do nemocnice, kde bojoval o život. Upadol do kómy, v ktorej strávil približne tri mesiace. Lekári mu dávali len 7 % šancu na prežitie. Našťastie sa stal zázrak a herec sa prebral, no tým sa odštartovala jeho ďalšia a mimoriadne náročná etapa života. Musel sa nanovo učiť základné životné funkcie – rozprávať, koordinovať pohyby, zvládať každodenné úkony. Najtvrdšou realitou však bolo zistenie, že ochrnutie končatín bude trvalé, a tak od svojich 23 rokov zostal odkázaný na invalidný vozík.
Podržala ho silná psychika
Nasledujúce mesiace a roky boli pre umelca extrémne náročné. No jeho odhodlanie žiť bolo silnejšie. Rehabilitácie boli bolestivé, zdĺhavé a bez záruky výrazného zlepšenia. Potměšil však odmietol prijať rolu človeka, ktorý sa stiahne z verejného života. Obrovskú úlohu zohrala v tom celom jeho neoblomná psychická odolnosť. A tak sa naučil fungovať na vozíku, zvládať bežné situácie a znovu získal sebavedomie. Zásadné bolo, že sa rozhodol vrátiť k herectvu – k profesii, ktorá si vyžaduje fyzickú aj psychickú energiu. Mnohí vtedy pochybovali, či je to možné. On to dokázal.
Javiska sa odmietol vzdať
Po nehode sa stal výraznou osobnosťou divadelného spolku Kašpar v Divadla v Celetné v Prahe. Práve divadlo mu umožnilo naplno rozvinúť talent aj po fyzickom hendikepe. Stvárnil množstvo silných a náročných rolí – Richarda III., Hamleta, ale aj Charlieho Gordona v inscenácii Květiny pro Algernon, ktorá patrila k jeho najvýraznejším výkonom. Jeho herectvo získalo novú hĺbku – osobná skúsenosť s utrpením a prekonávaním limitov sa premietala do každej postavy. Objavoval sa bežne aj vo filme a v televízii, hoci jeho domovom zostalo najmä divadlo. Diváci ho obdivovali nielen pre talent, ale aj pre autenticitu a vnútornú silu, ktorú vyžaroval. Potměšil totiž odmietal, aby ho vozík definoval a aj v súkromí tak viedol plnohodnotný život. V roku 2004 sa oženil s novinárkou Radkou Prchalovou, s ktorou mal syna Honzíka. Rodina bola pre neho oporou aj motiváciou. Venoval sa športu, lyžoval na monoski a pohyb bral ako súčasť života. Naučil sa šoférovať auto a fungoval maximálne samostatne. Bol známy tým, že svoj stav nebral tragicky. Často s humorom hovorieval, že niekto nosí okuliare a on má vozík. Tento nadhľad mu pomáhal zvládať aj náročné situácie.
