Doktor Július Pavčo strávil v záchrannej zdravotnej službe viac ako dve desaťročia. Bol lekárom v sanitke, na leteckej záchrannej službe aj na operačnom stredisku. Dnes svoje skúsenosti odovzdáva nielen budúcim záchranárom, ale aj čitateľom prostredníctvom kníh, v ktorých približuje skutočné príbehy zo sveta záchrany ľudských životov
Doktor, záchranár aj spisovateľ. Tak by sa dal charakterizovať Július Pavčo z Bratislavy. Nedávno mu vyšla ďalšia kniha s názvom Sanitka plná nádeje. Čo ho priviedlo k tomu napísať ďalšiu knihu? „15. mája, symbolicky na Deň 155 (pozn. autora – číslo tiesňovej linky záchrannej zdravotnej služby), sme krstili v poradí štvrtú knihu, ktorá nadväzuje na predchádzajúce knihy príbehov z prostredia tiesňovej linky a zo záchranky. Za vznik a uvedenie do života môžem poďakovať Matejovi Polákovi, riaditeľovi záchrannej zdravotnej služby ZaMED, ktorý, inšpirovaný po prečítaní mojich kníh, prišiel s nápadom urobiť niečo podobné, a to spísať zážitky svojich záchranárov,“ prezradil na úvod.
Prianie autora
Snom každého spisovateľa je, aby jeho knihy čitatelia čítali a kupovali si ich. Aké želanie má s knihou Július Pavčo? „Kniha má prinášať čitateľovi radosť a poučenie, povedala mi svojho času Eva Borušovičová. Už v prvej knihe Príbehy z tiesňovej linky 155 sa čitateľ dozvie o práci operátorov, o snahe vždy poriešiť spoločne s volajúcim udalosť tak, aby spoločnými silami urobili potrebné úkony vedúce k záchrane života do príchodu záchranky. Rovnako aj v ostatných knihách sa cez jednotlivé príbehy dozvie o rôznych kritických situáciách, o postupoch ich riešenia a rovnako aj o nastavení a fungovaní systému záchrannej zdravotnej služby. Bol by som rád, aby čitatelia po dočítaní knihy Sanitka plná nádeje pochopili, že za každým výjazdom nie je len odbornosť a rýchle rozhodovanie, ale predovšetkým hlboká ľudskosť, empatia a nezlomná nádej aj v tých najťažších životných chvíľach,“ otvorene priznal. Každé zamestnanie či práca má svoje plusy a mínusy. A tak to má byť. Inak by človek upadol do stereotypu... „Začínal som svoju kariéru lekára ako internista na oddelení, neskôr som prešiel na oddelenie anestéziológie a intenzívnej medicíny, kde som dostal možnosť pracovať na záchranke. Práca sa mi zapáčila a neskôr som vyskúšal všetko, čo sa v prednemocničnej neodkladnej medicíne len dá. Či už prácu na leteckej záchranke, alebo ako lekár na operačnom stredisku. Rozšíril som si obzory a vedomosti nielen po odbornej stránke, ale naučil som sa, že táto práca je o empatii a pokore. Úspech nie je dielom jednotlivca, ale celého tímu, a neúspech si každý z nás odnáša sám. No vždy sa všetci snažíme a budeme snažiť, aby sme pacientovi pomohli a zachránili ho,“ hovorí.
Sanitka verzus operačné stredisko
„Od vzniku Operačného strediska záchrannej zdravotnej služby (pozn. autora – od roku 2006) som pôsobil v jeho štruktúrach, najskôr ako lekár na tiesňovej linke, neskôr ako hlavný lekár a nakoniec ako štatutár tejto organizácie, teda riaditeľ. Práca je to diametrálne odlišná. Keďže systém záchrannej zdravotnej služby od roku 2006 prešiel výraznou zmenou, bolo potrebné nastaviť ho a vytvoriť nielen štandardné postupy a metodiku, ale hlavne zabezpečiť jeho plnú funkčnosť, aby pomoc k ľuďom v ohrození života prišla čo najskôr. Skúsenosti z terénu a poznatky z jednotlivých regiónov, kde som slúžil, boli v tomto prípade veľmi nápomocné. Mohol som skĺbiť poznatky z praxe s teóriou a naplno ich využiť pri tvorbe legislatívy či štandardizovaných postupov,“ prezradil pán doktor, ktorý pokračoval. „Práca v záchrannej zdravotnej službe je špecifická. Nikdy neviete, čo vás v službe stretne a čaká. Musíte byť pripravení na všetko, máte obmedzené možnosti a nie vždy dostatok času, koľko by ste si priali. Pracujete ako tím a pri každom zásahu sa snažíte vydať zo seba maximum. Keď sa vám podarí zachrániť ľudský život, nabije vás to energiou do ďalších zásahov na dlhý čas. Nie každý tento zápas vyhráte, no vždy sa o to budete snažiť a v tom je tá krása.“
Zachrániť všetkých sa nedá
Každé povolanie, pri ktorom sa človek môže stretnúť so smrťou, je náročné a vyžaduje si silnú psychiku. No lekári aj záchranári to majú o niečo náročnejšie. So smrťou prichádzajú do kontaktu viac, ako by chceli. „Na smrť sa nedá zvyknúť ani pripraviť. V škole nás učili spoznávať varovné príznaky jednotlivých ochorení, ako ich treba liečiť, no zabudli nás pripraviť na to, že smrť sa stane súčasťou našej práce. Dennodennou realitou, s ktorou sa budeme musieť naučiť žiť. Smrť je diagnóza, na ktorú sa nedajú predpísať lieky. A tak nám zostáva niečo ťažko vypovedateľné a ľudské, čo zomierajúcim môžeme a máme ponúknuť. Myslím si, že výbavou človeka na tiesňovej linke 155 či v záchrannej zdravotnej službe by okrem nutných profesionálnych vedomostí malo byť aj niečo z toho všeľudského arzenálu úcty k tomu, čo nás presahuje,“ netajil sa. Pri tomto zamestnaní je však dôležité vedieť oddeliť prácu od súkromného života.
Čarovné číslo 155
„Neviem, prečo majú ľudia dojem, že keď zavolajú na tiesňovú linku 155, okamžite im bude poslaná záchranka. Operátor nie je na mieste udalosti, volajúci je jeho očami a rukami, potrebuje teda informácie, aby vyhodnotil stav pacienta a vedel poskytnúť inštrukcie, čo treba robiť do príchodu záchranky. Volajúci by teda mali vedieť jasne opísať stav pacienta, vedieť počúvať a hlavne spolupracovať. Veď obaja, operátor aj volajúci, chcú pacientovi pomôcť,“ vysvetlil lekár, ktorý však hneď všetkých volajúcich pochválil, lebo kvalita poskytovania prvej pomoci sa výrazne zlepšila. „Teší ma záujem ľudí o prvú pomoc. Sám som inštruktorom Slovenského Červeného kríža a prekvapuje ma tento záujem. Nielen u mladých ľudí, ale aj medzi strednou generáciou. Veď aj postupy sa medzitým zmenili a ľudia pochopili, že je neskoro učiť sa prvú pomoc, keď už ide o život.“
Základy prvej pomoci
A čo teda treba presne vedieť? „Prvá vec by bola, aby človek vedel vykonávať resuscitáciu, druhá vec, ako zastaviť krvácanie, a po tretie, že nikdy nie je v tom sám. Vždy je tu človek na tiesňovej linke 155, ktorý s ním bude na telefóne do príchodu záchranky, len ho treba počúvať a plniť jeho pokyny,“ hovorí doktor Pavčo. Veľa ľudí sa v dnešnej dobe spolieha na internet a sociálne siete. No ešte stále sa nájdu aj takí, ktorí namiesto toho, aby googlili, chcú zranenému pomôcť a zachrániť ho. „Doba sa za obdobie, čo som v systéme, výrazne zmenila. Sociálne siete umožňujú ľuďom získať väčší prehľad o prvej pomoci či jednotlivých postupoch pri záchrane života. Existuje nespočetné množstvo aplikácií k tejto téme, no aplikácie život nezachránia. Potrebné sú na to zručnosti a tie môže človek získať len nácvikom. Akreditovaných inštitúcií, ktoré umožňujú absolvovať takéto školenie, máme na Slovensku dostatok. Poteší nás, keď vidíme pri príchode na zásah, že niekto reálne poskytuje prvú pomoc a my môžeme okamžite na ňu nadviazať. Vtedy má pacient podstatne väčšiu šancu na prežitie.“
Treba oddychovať
Július Pavčo je lekár telom i dušou, no aj on si sem-tam potrebuje oddýchnuť. Ako sa po náročných službách dostáva do pohody? „Snažím sa čas tráviť so svojimi najbližšími. Aktívnym oddychom pri potulkách po horách či cestovaním po svete, návštevou kultúrnych podujatí alebo čítaním kníh,“ priznal a pre čitateľov svojich kníh má aj odkaz. „Životy nezachraňujú len hrdinovia, môže to urobiť každý z nás. Len netreba podľahnúť panike, je potrebné priložiť ruku k dielu a nezabúdať, že nie ste v tom sám. Vždy tu bude niekto s vami, kto vám poradí, nasmeruje vás a ostane pri vás do príchodu záchranky.“
Záchranku neoľutoval
Keby sa mal pred dvadsiatimi rokmi rozhodnúť znova, opäť by sa vydal na lekársku dráhu. „Svoje rozhodnutie pracovať na záchranke neľutujem. Táto práca mi dala veľa. Stretol som zanietených ľudí, spoznal život v jednotlivých regiónoch a hlavne našiel ochotu ľudí pomáhať. Prišiel čas, aby som svoje skúsenosti odovzdával ďalej. Nielen ako inštruktor laikom či pedagóg budúcim záchranárom. Možno ako príležitostný publicista či spisovateľ ešte prispejem do fondu našej literatúry ďalším dielom. Povzbudzujúci je záujem čitateľov a pozitívne ohlasy, tie dodávajú človeku energiu do ďalšej práce. Nechajme sa prekvapiť,“ priznal. Počas svojej dlhej a úspešnej lekárskej kariéry zachránil množstvo životov. „Prednedávnom som odovzdával pacienta doktorovi na urgentnom príjme v okresnej nemocnici. Ten si ma vypočul, prečítal si správu o pacientovi, ktorú som napísal cestou ako povinnú sprievodnú dokumentáciu o udalosti. Keď si všimol moje meno, zahľadel sa na mňa s otázkou, či som pred desiatimi rokmi neslúžil náhodou v Galante. Zalovil som v pamäti a potvrdil, že je to viac ako možné, tak sa veľmi potešil. Chytil ma za ruku so slovami, že si ma pamätá a chce sa mi po tých rokoch poďakovať za záchranu otca, ktorého sme zresuscitovali. Vždy veril, že príležitosť poďakovať sa mi ešte niekedy bude mať. Bolo veľmi milé, keď na záver povedal, že to ho priviedlo k rozhodnutiu stať sa lekárom,“ dodal na záver inšpiratívny a skromný lekár zo záchranky Július Pavčo.
