Pochopil zároveň, že závislosť nič nedáva, len berie. Matúš priznal, že aj tam, kde nie je z čoho. Nikdy totiž nemal šancu zarobiť toľko, koľko z neho drogy vysávali. „Požičiaval som si od priateľov, popredával som veci... Drogovej závislosti je totiž úplne jedno, koľko peňazí máte. Tá nepozná sociálnu vrstvu. Má jeden jediný cieľ – a to je zničiť vás akoukoľvek formou,“ skonštatoval aj pre Nový Čas s tým, že akýkoľvek feťák, gambler, alkoholik sa k peniazom jednoducho dostane. „A to k takým, že by sa všetci čudovali!“ Tak, ako bolo jedno, či ich mal alebo nemal, keď ho ťahali dole, tak by nič nezmohli ani pri snahe vytiahnuť ho z nich. Potreboval skôr záchytný bod a ten našiel v dedovi. Nie však v jeho sláve, ale v láske. Hoci ho videl v momente najťažšieho absťáku. „Pamätám si, ako sme mali nejaký obed. Celý som sa hrozne roztriasol... Spýtal sa ma, čo sa so mnou deje. Keď som mu povedal pravdu, že už to nezvládam, že je to s drogami hrozné peklo, povedal mi len, aby som sa nebál – že to zvládneme...“
Vtipný, veselý, večný chalan…
Jeden záchytný bod získal, druhý ho však stratil. A divákom, a možno ani jeho okoliu v prvej chvíli nenapadlo, ako veľmi ho Janko Kroner, bojujúci s vlastným krížom, potrebuje... Keď pred takmer šestnástimi rokmi rozoslal obľúbený herec do médií vyhlásenie, že už nevládze a odchádza depresívny a sklamaný z divadla Malá scéna, do rekonštrukcie, ktorého sa chvíľu predtým, ako principál pustil s takým nadšením a plánmi, väčšina z jeho úst počula slovo depresia prvýkrát. Janko bol predsa chodiaca radosť zo života. Vtipný, veselý, večný chalan… Trochu to pichlo pri srdci asi každého, kto tú správu čítal – škoda, že to nevyšlo – a práve jemu. Málokomu však napadlo, že sa stalo aj niečo iné, ako to, že jeden sympatický muž prišiel o sen… Že Slovensko práve začína prichádzať o Nebojsu, primára Sýkoru z Ordinácie aj „profesionála“ Miňa Demoviča a predstaviteľa desiatok divadelných postáv a Janko o zdravie. Že sa v ňom niečo zlomilo, niečo, čo operácia, ani sadra nevyrieši. „Raz sa mi v tom čase zdôveril – vieš, Peťo, keď máš dolámané ruky a kosti, tak to ani zďaleka tak nebolí, ako keď ťa bolí duša,“ spomínal jeho herecký kolega Peter Batthyany (59). Vtedy to totiž už Janko až pridobre poznal. „Psychika je nesmierne krehká. Naše telo je chemická továreň, a keď niečo v tej chémii prestane fungovať, príde skrat. Nastúpia stavy depresií a úzkostí,“ opísal, čo zažíval už roky predtým. Zo silného chlapa tak bolo zrazu kĺbko úzkosti, a herec, ktorý bol kedysi nebojácny Nebojsa, akoby zostal len v scenári rozprávky…
Zdalo sa, že cestu von pozná
Priznal však, že v tej situácii nebol prvýkrát. Že s pocitom, že nie je v jeho silách znovu sa postaviť na nohy, už bojoval... „Chvalabohu, keď som nevládal, mal som vždy šťastie, že mi niekto pomohol. Či už to boli priatelia, alebo lekári. Je dôležité, aby človek stretol v živote ľudí, ktorí vedia vycítiť, že sa trápi,“ otvorene o tom neskôr rozprával. Zdalo sa teda, že cestu von presne pozná, že je len otázka času, kým sa ňou znova prebojuje a bude späť. Taký, ako ho všetci poznali. Jeho rovesníčka, herečka Mária Breinerová (68), s ktorou spolu začínali v Poetickom súbore na Novej scéne, má na neho len tie najkrajšie spomienky. „Odohrali sme spolu množstvo predstavení, množstvo postáv a všetky boli nezabudnuteľné – od skúšok až po derniéru. Keď Pánbožko išiel a rozdával talent, na kronerovský dom skrátka „vykydol“ strašne veľa. Hrať s nimi – to bolo niečo! Tá skromnosť, tá pokora, ktorá v týchto veľkých ľuďoch bola, je až unikátna…“
Dáva, aj keď už nič nemá
Niežeby neboli pomocné ruky, ktoré to aj teraz skúsili, niežeby nebola viera, že, keď sa mu podarilo predtým dostať sa z toho, dokáže to aj teraz. Ale už to nestačilo! Aj keby všetci okolo dali za to všetky peniaze sveta a meno by mu asi otvorilo ktorékoľvek dvere k akémukoľvek odborníkovi. „Každý, kto ho poznal, povie, ako nám veľmi chýba. A aké je to ťažké. No nevieme si ani predstaviť, čo prežíva on,“ úprimne skonštatovala Jankova rozprávková princezná, herečka Zuzana Skopálová (60). Možno má aj dnes na jazyku výkrik, že je predsa Nebojsa, ktorý sa nemôže ani teraz báť zabojovať. Ale tak, ako všetci, musí len prijať, že choroby a bolesti sa nepýtajú na nevídaný talent, ani slávne korene. No vďaka nim ľudia, ako on, dokážu dávať, ešte aj v situácii, keď sami doslova a do písmena už nič nemajú. A to vedomie, že tí ostatní nie sú vo svojich trápeniach sami. A to nie je málo…