Lenže tie nechodia – presne tak, ako sa to hovorí, po horách, ale po ľuďoch, a to bez rozdielu. Osud fenomenálneho Janka Kronera (69), ako aj skúsenosti talentovaného Matúša Kvietika (35) hovoria samé za seba. So životom sa musia už roky poriadne biť...
Kedykoľvek som sa Matúša, vyrastajúceho s priezviskom jednej z najväčších hereckých legiend na Slovensku pýtala na detstvo, usmial sa. A v spomienkach sa vracal k starým rodičom. Tí boli tými, s ktorými sa mu spájalo. „Babka s dedom sa o nás s bratom často starali, keď sme boli malí, takže sme si boli naozaj blízki, rovnako ako s maminými rodičmi,“ spomínal. Áno, v jednom rozhovore kedysi pripustil, že doma to vtedy nebolo ktoviečo, že mal veľmi zlé detstvo spojené s násilím, ale radšej o tom nehovoril. Priznal len, že si s bratom na prahu dospelosti vydýchli, keď sa rodičia rozviedli. „Jednoducho sa k sebe nehodili a bol medzi nimi nekonečný boj. Takto je to lepšie pre všetkých...“ Viac sa k starým ranám, ani pocitu krivdy a ťažkého srdca na otca nevracal. „Mám to šťastie, že si veci až tak nepripúšťam. Hoci som naozaj nemal bohvieaké detstvo, dokážem to držať od seba,“ presviedčal ma v rozhovore pred pár rokmi. Lenže ono sa to niekde vnútri zbieralo a možno bez toho, aby si to uvedomoval doslova v sebe vytvoril skladisko nebezpečného odpadu. „Veľmi dlho som v sebe tutlal problémy a s nikým som o nich nekomunikoval,“ pripustil, až keď to vybuchlo. „Bol som feťák. Fungoval som gram… gram aj pol… každý deň vkuse – rok aj pol,“ šokoval totiž pred pár dňami vo svojom podcaste s názvom Ďalší zbytočný podcast.
Skoro sa zabil
V januári minulého roka Matúš drogy po trojročnom viac-menej každodennom aktívnom užívaní odkopol. Na otázku – prečo s tým jeden úspešný človek, otec zdravých dcér, začne, sa podľa neho odpovedať nedá. „Je to lavína. Taká tá, čo sa na človeka nezvalí zrazu, ale naberá postupne na sile. Mohli by sme ísť úplne od detstva až po všetky zlé rozhodnutia, ktoré som po ceste urobil,“ vysvetlil mi s tým, že postupne bol problémom aj sám pre seba. Nevedel sa totiž vyrovnať s realitou a bolesť potláčal, ako prišlo. Najskôr chvíľkovú pomoc našiel v alkohole, potom v ľahkých drogách a nakoniec v kokaíne. „Bola to celoživotná vlna, ktorá sa zbierala, zbierala a zbierala, až nakoniec prerástla do cunami, ktoré sa v jednom momente naplno rozbilo,“ opísal úspešný herec špirálu smrti. Presne na jej hranicu ho totiž dohnala, keď si omylom dal vyššiu dávku, ako mal v pláne. „Prehnal som to mimoriadnym spôsobom a skoro som sa zabil,“ priznal s tým, že v tej chvíli si uvedomil, čo riskuje a začal brzdiť.
Boj na celý život
Keď mladý herec o svojej závislosti prvýkrát prehovoril, nazval sa síce bývalým feťákom, ale vzápätí si uvedomil, že nič také nejestvuje. Je závislým, ktorý je konečne čistý, čo bol obrovský boj, ale neskončil. A nikdy ani neskončí. „To už neodíde. Keby som sa k tým drogám znova dostal, tak viem, že zmiznem na tri týždne a ktovie, či to prežijem. Je to proste boj na celý život,“ je úprimný Matúš, ktorý prehovoril aj preto, aby ukázal, že závislosť je choroba, na ktorú nemá nikto imunitu. „Je úplne jedno, odkiaľ človek pochádza. Závislým sa môžete stať bez ohľadu na inteligenciu, sociálnu vrstvu či spoločenský status,“ dodal s tým, že nezmyslom je aj myslieť si, že číha na horných desať tisíc, lebo už nevedia, čo od dobroty. „S drogami nikdy nezačnete preto, že si chcete dopriať, 99, 9 percenta závislých do nich spadne, lebo sa nenávidia. Tam je absolútna absencia sebalásky. Nikto nezačal užívať alebo piť kvôli tomu, že sa má tak rád, že chce pre seba niečo viac. Tak to jednoducho nefunguje.“