Položartom občas hovoríte aj o perimenopauze, mozgovej hmle a zabúdaní, ktoré s tým vraj súvisí. Mávate s tým aj sama problém? Mená? Vlhčené utierky v chladničke? Zapnem Google a neviem, čo som chcela googliť?
Pravdupovediac, nemám ešte žiadne problémy takéhoto typu. Naozaj sa cítim dobre. Nemávam zvláštne mentálne stavy, ani nijak nezabúdam. Mám zľahka ADHD, ale z toho dôvodu, že ak máme doma či jedno, či dve deti a idem z jednej miestnosti do druhej niečo zaniesť a medzitým mi niekto napíše, či môžem urobiť rozhovor a či mám vtedy čas, a do toho začne plakať dieťa, tak mi to roztrhne niť. Vtedy si hovorím: aha, ale veď ja som vlastne išla do kuchyne. Medzitým zistím, že mám niekde odloženú kávu alebo nevyloženú umývačku. Zatiaľ som však schopná vždy si na konci toto puzzle poskladať. Som vďačná, že nemám stavy zásadnej mozgovej hmly alebo nejakých iných zúfalstiev.
Zamýšľate sa niekedy nad zrením, pribúdajúcimi rokmi a tým, že to čoraz impozantnejšie číslo vlastne vôbec neladí so stavom mysle, ktorá je mladá a jašivá? Ste v súlade so svojím číslom?
Každý to má podľa toho, čo si pod tým číslom predstavuje. Keď si povieme, že 45 je veľa a že je to staré a smutné, tak vtedy nie som v súlade. Ale ja si myslím, že aj 45 môže byť jašivé. Aj mám pocit, že je trend necítiť sa na svoj vek, nechcieť vyzerať na svoj vek. Podľa mňa si musíme určiť, čo pod tým vekom vidíme a čo od neho očakávame.
Keď si poviem, že môj limit na jašenie je do 90, tak sa budem cítiť aj v 90. jašivá a v súlade s vekom. Spoločnosť to nastavila tak, že vyzeráme dobre, keď vyzeráme mladšie, a cítime sa dobre, keď sa cítime mladšie. A samozrejme, aj v tomto mám možno ilúzie o tom, ako som s tým vysporiadaná. Možno časom to bude náročnejšie. Každý deň si však uvedomujem, že život sa kráti a bohvie, čo bude potom. O to viac sa treba o seba starať a o to viac sa treba tešiť z toho, čo aktuálne je. Nešpekulovať a nemíňať svoj vzácny čas na blbé myšlienky.
Čo ste sa naposledy pýtali chatu GPT?
Pýtam sa väčšinou len v rámci prípravy na svojich hostí, keď potrebujem niečo dostať do kontextu alebo urýchliť. A pýtala som sa napríklad na Brandoliniho zákon, takzvaný bullshit paradox, ktorý hovorí o tom, že oveľa dlhšie trvá vyvrátiť hoax, ako nejaký pustiť do sveta. Ak by išlo o niečo vážne alebo zdravotné, nepýtala by som sa GPT.
Aby som bola aj vážna, čítala som varovanie, že deťom, ak to raz budú s AI preháňať, hrozia „vnútorné emigrácie“, napríklad že budú v škole fyzicky, ale mentálne inde, lebo to, čo hovorí učiteľ, je pomalé a mimo. Premýšľate niekedy nad rizikami moderných technológií a kam sa to celé rúti?
Nejako sa to prirodzene vyvíja. Ale neviem sa nad tým zamyslieť, pretože si myslím, že vývoj ide tak rýchlo, že moja hlava vôbec nie je schopná držať s tým krok. Verím a dúfam, že ľudia sa budú sami rozhodovať o tom, ako veľmi chcú byť pod vplyvom technológií. Už teraz vidím nejaké tendencie mladých ľudí, že si kupujú tlačidlové telefóny, že sa snažia odpájať – len či im to veľké firmy, operátori a neviem kto všetko dovolia. Uvidíme.
Aké je byť mama chlapca? Idem do stereotypov, áno… Zvyčajne k tomu patrí skákanie z parapetu na koberec, meče, palice, „poď so mnou pozerať Karate Kid po osemstýkrát“, autíčka – parkujeme, cúvame, zrážame sa –, lego a hrdinovia. Ak máte s malým Maxom aj tieto typicky chlapčenské hry a rozhovory a knižky, ako sa s nimi pasujete?
Baví ma chlapčenská dynamika, chlapčenská energia, baví ma, aký je živý, ale aj to, že zároveň vie potom v pokoji sedieť a debatovať. Vie klásť otázky a je aj pokojný. Keď sa spolu večer vo vani kúpeme, rozprávame sa, a večer si vieme čítať aj hodinu a nenudí ho to. Pozorne počúva a kladie otázky k veci.
Baví ma, že je vyvážený. A áno, Avengers sú teraz niečo, čo ho veľmi zaujíma, a pasujem sa s tým tak, že si o nich čítame a že v tých postavách hľadám mystiku, nejaké archetypy – už mám aj ja svoje obľúbené a aj ma celkom bavia. Snažím sa pochopiť svet, ktorý ho fascinuje, a byť v ňom pre neho parťáčkou. A som rada, že to nie je úplná hrôza. Dala som si to dokonca okomentovať psychologičkou, ktorá sa zaoberá psychológiou rozprávok, a povedala, že Avengers sú v poriadku. Takže som rada. Zároveň som rada, že si vieme čítať aj Opice z našej police alebo Mach a Šebestová.
Dáva už aj milé vyznania, prirovnania a básnické prívlastky?
Neviem, ja nie som úplne fanúšikom týchto akože smiešnych viet typu „čo to tie deti povedali“, lebo vždy, keď mi niekto povie, čo jeho dieťa povedalo, akú pecku, aké smiešne, tak mi to vlastne až také smiešne nepríde a príde mi to len také normálne detské – deti takto skrátka rozprávajú. Baví ma, ako rozpráva.
Je to zlaté, ale neviem, či dáva nejaké zvláštne prirovnania. Niekedy sa len tak zamýšľa a neviem mu na to odpovedať. Minule sa ma pýtal, prečo si Peržania zobrali Egypt a či si môže hocikto zobrať nejakú krajinu a či si môže niekto zobrať aj Slovensko. Zdalo sa mi to na tri a pol ročného chlapca zásadné uvažovanie, na ktoré som mu nevedela veľmi odpovedať. Tak som mu povedala len to, že Slovensko si zatiaľ nikto nezobral a že všetko je v poriadku.