Hovorí o tom, čo je také čarovné na priebežnosti a prečo je to jej cesta. Aj o ilúziách, ktoré o sebe mávame. Má ich aj ona?
Popri všetkom tom rodinnom sa Adele vrátila do života aj dlhoročná stálica – šou Milujem Slovensko, no tentoraz v televízii JOJ a s novým rozložením síl. Kapitánske kreslá patria jej a Matejovi „Sajfovi” Cifrovi, s ktorým tvorí osvedčené moderátorské duo aj vo FUN rádiu. Adela nám porozprávala o svojej práci a o tom, ako sa jej darí byť človekom, ktorý sa vie v správnej chvíli zastaviť a povedať si: všetko je v poriadku. Tak, ako má byť.
Milujem Slovensko. Nedávno ste povedali, že vstupujete do „blízkeho sveta v trochu pozmenenom nastavení“. V čom je toto nastavenie pre vás iné?
Zostavu mení „iba“ Sajfa, všetko ostatné zostáva rovnaké. Podstatné však je, že Sajfa má rovnaké mentálne vlnenie ako Dano Dangl, vlastne ako my všetci, ktorí tam sme. Je to len jemne iná príchuť. Povedala by som, že je to stále to super nadupané, chutné kapučíno – možno len s trochou škorice. Čiže iná príchuť.
Váš a Sajfov spoločný čas v rádiu býva veľmi bujarý, miestami až nevyspytateľný. Nebáli ste sa trochu, či to bude fungovať aj v televízii? Milujem Slovensko je predsa len úplne iný formát, kultivovaná a láskavá všeľudová zábava…
Myslím si, že obaja veľmi dobre vnímame priestor, v ktorom sa nachádzame, lebo spolu moderujeme aj rôzne iné podujatia – je iné, keď spolu moderujeme biznis konferenciu pre banku, odovzdávanie cien alebo keď máme svoj podcast, svoju talkšou, kde ideme úplne slobodne ako sami chceme. To neznamená, že sa obmedzujeme. Len sa prirodzene nastavujeme podľa hosťa a formátu. Vnímame priestor. Milujem Slovensko je rodinná šou, má svoje pravidlá, súťaží sa, treba brať hru vážne – a zároveň sa doberať a zostať autentický. Sajfa je sám sebou a ja tiež. Preto to funguje.
Moja predchádzajúca otázka stojí tak trochu na predsudku. Máme o Sajfovi celonárodné predsudky. Ja som ho zažila aj ako múdreho, rozvážneho pána, takže viem, že vie byť aj taký, ale bežný divák to asi netuší. A on je fakt „cibuľa“ v tom najlepšom zmysle slova. Čo o ňom nevieme?
Sajfa je presne takýto. Myslím si, že dozrieva, ale či cibuľa… Veď to sme vlastne všetci, máme rôzne vrstvy. Myslím si, že sme obaja poskladaní z rôznych vrstiev, ideme od hĺbavých debát až po primitívny humor a všetko sme to my. Ja aj Sajfa. A čo o ňom nevieme? Že dozrel, keď sa stal otcom, v niečom akoby zmäkol.
Milujem Slovensko ste označili za „srdcovku“. Čo všetko je na tejto relácii pre vás srdcové?
Celý tím, ktorý to robí, pretože sa tam cítim ako so svojou domácou partiou. Je mi tam dobre. Pre moju prácu je dôležité mať okolo seba ľudí, s ktorými som rada. Srdcové je aj to, ako je šou vymyslená – je aj vedomostná, aj hravá, pozitívna a v poslednej chvíli sa môže aj všetko zmeniť, takže je to celé napínavé. A čo na tom milujem úplne najviac, je to, že nech je v zostave ktokoľvek – sme tam vždy štyria – v tej chvíli sú to moji najobľúbenejší ľudia na svete a ja ich najbližšia parťáčka. Moment hry nás tak spojí, že cítim medziľudskú dobrotu a radosť.
Je taká pesnička, v ktorej sa fňuká, že ľudia po tridsiatke už tak „nějak málo tančí“, že majú málo príležitostí na zábavky ako tancovanie, karaoke, skrátka šantenie. Ale to vy vlastne v živote vďaka Milujem Slovensko máte, nie? Pre mňa je to relácia, kde sa dá vidieť, ako sa dá „cool“ tancovať aj na Lístoček z brezy.
Neviem, či sa úplne cool tancuje na Lístoček z brezy (úsmev). A priznám sa, že sa pri niektorých pesničkách trochu nútim, lebo nie všetky ma bavia. Ale áno, je to tak, mám príležitosť sa aj po štyridsaťpäťke na pravidelnej báze hrať a je to super. Považujem to za veľký dar a verím, že táto relácia učí aj iných ľudí hrať sa, že ich rozohráva a že to možno nie je len inšpirácia pozerať večer telku, ale hrať sa aj inokedy.
Akými spôsobmi sa k vám dostáva práca? Pokúšam sa to porovnať s nami ostatnými, ktorí máme normálne napísané životopisy a občas ich vo vhodných chvíľach zaktualizujeme a zavesíme na internet. Máte vlastne niekde v počítači naťukaný životopis či portfólio?
Zatiaľ som žiadnu prácu neriešila tak, že by som sa musela núkať. Tento náš šoubiznisový svet je skrátka iný – v ňom si vás pýtajú a volajú a potom jedného dňa si vás prestanú pýtať a volať vám. Vtedy už môžete posielať CV-čka, koľko len chcete, už vám nikto nezavolá späť. Takže ja som rada, že fáza, v ktorej nemusím rozosielať CV-čka, trvá relatívne dlho. Som za to vďačná a nechávam sa prekvapiť. Ale možno príde deň, keď budem posielať CV-čká, ale niekam úplne inam, mimo šoubiznisu. Zatiaľ ponuky prichádzajú a ja ich zvažujem a som si toho vedomá, že je to super a som za to veľmi vďačná.
Kariéra je len jedna kapitola. Nie je to všetko – to si hovoríme všetci. Ale potom príde na psa mráz, niečo sa ukončí a my sa začneme obzerať, že čo teda. Jesť treba, deťom treba strojčeky na zuby a neskôr aj vodičáky. Poďme konkrétne: aká práca, ktorá nesúvisí so šoubiznisom, by vám teoreticky dávala zmysel? V čom by ste tiež mohli byť veľmi dobrá?
Naozaj neviem, ale myslím si, že ak by nastala situácia, že by som mala robiť niečo iné, a bola by som dostatočne v prijatí s tou situáciou, že OK, skončilo sa moje pôsobenie v šoubiznise, tak verím, že v tom prijatí by prišla ponuka na niečo, čo by som robila dobre. Mohlo by to byť čokoľvek, čo je komunikatívne a súvisí to s ľuďmi. To by mi mohlo ísť. Verím, že by som mala čo robiť.
Čo vám pomáha, keď sa – neviem, či sa vám to deje, možno vôbec – umárate, alebo si púšťate myšlienky príliš dozadu či príliš do budúcnosti?
Čo pomáha? Už viem navnímať, že na mňa ide taká špirála a začínam si vymenúvať, čo by som mala a čo by som nemala, čo sa darí, čo sa nedarí, a začnem byť viac v hlave ako tam, kde práve som. Vtedy pomáha praktická vec – spísať si TO DO list, čiže mať na polici v obývačke hodenú jednu „áštvorku“, papier, okolo ktorého často chodím.
Je na ňom všetko, na čo nesmiem zabudnúť, a nemusím to tým pádom držať v hlave. Takto mi to neuberá energiu. Je to praktická vec a pomáha mi uvedomiť si, že všetko je, ako má byť. Úplne verím tomu, že všetko, čo ma trápi alebo omína, je pre mňa dobrá skúška a že všetko, čo sa deje, mi niečo naznačuje. Väčšinou to aj viem dekódovať.