Pieskoviská, ihriská, ihriská v nákupných centrách a rozhovory s inými mamami o všetkom a o ničom… Patrí aj toto k vášmu rodičovstvu? Alebo ani nie – už len kvôli tomu, že máte známu tvár a s nejakým small talkom si na vás nikto netrúfne?
Ja sa práveže celkom rada rozprávam s rôznymi ľuďmi, pokiaľ sú normálni a milí, aj s mamičkami na ihrisku. Veď aj tam musí ten čas nejako ubehnúť. Mám to celkom rada a nerobí mi to žiadny problém. Je pravda, že odkedy je Maxík v škôlke, je tých rozhovorov menej. Ale už sme párkrát boli napríklad s rodičmi zo škôlky na opekačke, kde sa debatuje o tých našich deťoch. A tým, že ich už poznáme konkrétne, má to hlbší vhľad a je to veselšie.
V súvislosti s kolobežkami a inými detskými vozidlami – čo je horšie, cesta v meste alebo strmý kopec? Mám na mysli situácie, keď sa dieťa tak fajn rozbehne z kopca, no my sme to nečakali. Je to asi trochu na šľaktrafenie, že deťom vlastne celodenne ide o život, že?
Áno, toto uvažovanie nad neustálymi zraneniami je celkom zásadné, ale už sa snažím to korigovať. Nebyť stále v panike, nepokrikovať po ňom. Snažím sa mu vždy pokojne vysvetliť, že keď uteká preč, môže to byť nebezpečné. A čo sa týka kopcov alebo miest. Snažím sa nechodiť s ním tam, kde je veľa áut. Keď vidím rodičov, že majú dieťa so sebou v meste na odrážadle, mám strach aj za nich. Keď máme so sebou odrážadlo alebo bicykel, ideme radšej do bezpečného bezautového priestoru.
Čo sa vám naposledy vo výchove nepodarilo?
Stále hľadám mieru v tom, kedy definitívne a striktne dodržať hranicu a kedy sa s ním vedieť na niečom dohodnúť. Aby sa naučil, že dohoda je možná, aby sa nenaučil len poslúchať, ale zároveň aby rešpektoval hranice. Stále hľadám tú mieru medzi tým, že tak tadeto už nejde vlak, koniec, hotovo, a: vieš čo, máš asi aj pravdu, môžeme nájsť kompromis.
Niektorí ľudia krásne kreslia, maľujú, iní krásne spievajú, niektorí sú ohybní, iní svojím hlasom dokážu rozbiť pohár na víno. Hovorme o vašich talentoch, ktoré ešte svet nevidel. Máte?
Myslím si, že celkom pekne kreslím, že som tvorivá, ale neviem, či výnimočne. Spievam priemerne, tancujem priemerne a myslím si, že mám talent všetko nejako priemerne zvládnuť.
Robievate si takzvané vision boardy - akési nástenky svojich plánov a prianí? Aj tie v hlave sa rátajú. Mierim k snom, plánom, tomu, k čomu by ste sa radi dopracovali v najbližších mesiacoch...
Nerobím si vision boardy, nemám žiadne takéto predstavy. Ja totiž neviem, kam sa chcem úplne prepracovať. Len si želám byť stále spokojná a naplnená v práci a v živote ako takom. Mať pohodu. Snažím sa v každodennosti živiť pocit pohody. Keď ju mám, venujem jej pozornosť a všímam si ju. Aj radosť si všímam. Tomu všetkému chcem venovať pozornosť, lebo si myslím, že keď to živím pozornosťou, priťahujem to aj do budúcnosti. To mi úplne stačí. Nepotrebujem to mať konkretizované. Už som si však minule uvedomila, že sa mi naplnili aj nejaké konkrétne veci, nad ktorými som kedysi len tak zľahka uvažovala. Iba som tak pinkla myšlienku, ani som ju ďalej nerozvíjala a po čase sa naplnila.
Kde sa vidíte o desať rokov?
Neviem, kde sa vidím o desať rokov, ale pred desiatimi rokmi som sa tiež nevidela tam, kde som teraz. A dokonca pred dvoma mesiacmi som sa nevidela tam, kde som momentálne – s dvoma deťmi. Takže: vidím sa zdravá a spokojná. Tam sa vidím.
Pustili by ste nás aspoň trošku do toho momentu, v ktorom ste sa dozvedeli, že z vás troch by mohli byť štyria? Emocionálna smršť? Prekvapivý pokoj? Aké to bolo?
Bol to záchvat smiechu. Pretože my sme vôbec neplánovali zobrať si druhé dieťa. Ale tak sa nám zvláštne zatriasli okolnosti v živote, že zrazu vznikol priestor na dieťa a oni nám týždeň na to zavolali. Preto som sa smiala – bolo to ako keby nás odpočúvali. Keďže ani pri Maxíkovi sme nemali žiadne očakávania a nevedeli sme, do čoho ideme, telefonát bol len taký: jéj, to je milé. Pocit dobrodružstva nastal, aj emocionálna smršť, ale to prichádza až vtedy, keď si dieťa prinesiete domov a začínate sa s ním zažívať. Nie vtedy, keď vám zavolajú.
Zažili ste, odkedy máte doma dve deti, aj logisticky náročnejšiu chvíľu?
Pre mňa je vždy – neviem prečo – zlom ísť s dieťaťom sama autom. Vyriešiť s ním autosedačku, či nebude plakať a tak ďalej. Viktor je v tom oveľa zdatnejší, odvážnejší, progresívnejší. Keď šoférujete a vzadu sa vám dieťa opúšťa, niekedy neviete, čo s tým. Ale zvládla som to. Uvidím, čo nás ešte čaká. Verím, že to budú pekné veci.