Dlho som sa im vyhýbala. Počúvala som, že všetci nejaké počúvajú, ale nevedela som si na ne nájsť čas. Keď som ho mala, radšej som mala hudbu v uchu. Ale teraz sa už ponúkajú vhodné chvíle. Keď napríklad cestujem ďaleko na nejaké predstavenie, alebo sú deti v škole a škôlke, alebo sa odhodlám na veľké upratovanie. Podcasty sa stali súčasťou môjho života. No a pokiaľ ide o tie žánre, je tu Evelyn a Petra Polnišová, ktoré nahrávajú Jauuu, PS: to bolelo. Tieto dve ženy to robia veľmi dobre, s nimi som doslova prerehotala mnohé cesty Bratislava – Prešov.
Páčia sa mi, lebo tomu dávajú aj akurátnu mieru laického psychologického podhubia. Vidno, že obidve sa venujú témam psychického zdravia, ale zároveň je to sranda. Tak to je môj podcast na zasmiatie. Vždy čakám na nový diel. Prepadla som aj podcastu Ľudskosť.
Ešte späť k deťom, ich pohode v škole a Pánovi profesorovi. Ako sa vám páči nápad odstrihnúť deti od mobilov a sociálnych sietí do čo najvyššieho veku a použiť na to aj legislatívu? V mnohých štátoch je to horúca téma. A ako to máte doma s mobilmi?
Moje deti sú malé, ešte mobily nemajú, ale zase majú tablety, na ktorých pozerajú rozprávky. Naše vzájomné dohody zatiaľ fungujú. Všimla som si totiž aj na sebe, že mobil ma láka a strháva moju pozornosť aj vo chvíľach, keď sa to nehodí, keď by nemusel.
Máte problém s bezcieľnym scrollovaním, neustálym prehliadaním internetu?
Mám, ale som v takom štádiu, že si to uvedomujem a viem ho odložiť a venovať sa niečomu inému. Ale verím, že detská psychika, ak by to vôbec nebolo regulované, je veľmi náchylná na túto formu závislosti. Zároveň chápem, že mobil a médiá sú prostriedkom socializácie a zakazovať ich úplne asi nemá zmysel. Mali by sme veľa vysvetľovať a rozprávať sa o nich – presne tak ako to robíme so sladkosťami. Je dôležité, aby dieťa vedelo, prečo ich nejeme do nepríčetna. Úplný zákaz podľa mňa nie je konštruktívny. Som však veľkým fanúšikom toho, aby sa v škole mobily odkladali a aby boli sociálne siete do nejakého rozumného veku obmedzené. To by mi ako rodičovi veľmi pomohlo.
Pomohlo? Ako to myslíte?
Kdesi som počula názor, a celkom sa s ním stotožňujem, že úloha rodičov v dnešnej spoločnosti je bojovať proti nej. Bojujeme proti konzumu, reklame číhajúcej z každej strany, popovým idolom, ktorí robia veci, ktoré nie sú v súlade s našou morálkou. Deťom obmedzujeme prístup k technológiám, pretože vieme, že im nerobia dobre. Snažíme sa nebrať ich do nákupných centier, ktoré sú na každom rohu, ale radšej do prírody.
Skrátka, naša spoločnosť sa veľmi odklonila od prirodzenosti a mnohí z nás dospelákov – rodičov – to veľmi cítime a chceme deťom dopriať normálne detstvo. Výsledkom je, že so spoločnosťou bojujeme. Preto si myslím, že ak by nám spoločnosť prostredníctvom zákonov a škôl nejako pomohla a dostupnosť sociálnych sietí by posunula na vyšší vek, nemuseli by sme bojovať aspoň s tým, že: „ale môj spolužiak alebo moja kamarátka to má… ona môže a ja nie…“ Poďme o tom diskutovať.
Nad rodičom ako večným vyjednávačom a bojovníkom budem uvažovať. Zároveň by som rada podotkla, že večne bojovať človeka vyčerpá a ak niekto povie, že dnešní rodičia nemajú byť prečo unavení, nesúhlasím. Čo ak sú už umorení práve bojmi?
Viem. Ale ešte je tu aj taká vec – sme rôzni, aj ako rodičia, a naše deti tiež nie sú rovnaké. Niektoré deti od malička nepozerajú telku, všetko je vždy vypnuté. Ale potom sú rodiny, kde je telka bežne zapnutá ako kulisa, a tie deti ju vôbec neriešia, ani ich neláka, nie je pre nich vzácna, len je tam a hotovo. Chcela som len povedať, že každý z nás má mieru prepadania závislosti nastavenú inde. Niekto je v pohode a vyhne sa mu to. Iný tomu prepadne ako nič.
V závere poslednej série Pána profesora bola mimoriadne dramatická scéna – došlo k výbuchu na svadbe Klaudie a Sama. Nebudeme prezrádzať, ako to celé bude pokračovať, ale pravda je, že títo dvaja prechádzali poriadnymi eskapádami. Napadlo vám, prečo sa to po všetkých peripetiách musí takto zauzliť? Veď oni by si už zaslúžili nejakú pohodičku, nejakú selanku? Nie?
Povedzme si pravdu – kedy je selanka? Veď to je nereálna predstava (úsmev). Koľkokrát si človek myslí, že teraz v živote niečo zvládne, a potom to bude mať jednoduchšie a bude to trvať a trvať a všetko už bude len OK. Mám pocit, že takto život nefunguje a čím skôr sa s tým zmierime, tým lepšie.
Zdá sa mi, že čím sme starší, tým väčšie a komplexnejšie výzvy nám život ponúka. To je jedna vec, pokiaľ ide o Klaudiu a Sama.
A tá druhá?
Títo dvaja prechádzajú rôznymi krízami a hádkami a divák môže mať pocit, že sa k sebe vlastne nehodia. Áno, možno sú naozaj iní, ale vedia byť spolu. Možno nám tiež len ukazujú, že o veciach sa treba rozprávať a že aj pre tie páry, ktoré sú veľmi rozdielne, platí, že ak si nastavia nejaký spôsob komunikácie, ak sú vo vzťahu zároveň asertívni a empatickí, ak si neustále porovnávajú svoje hodnoty – tak im to môže fungovať. Odkaz vzťahu Sama a Klaudie je podľa mňa pekný. Áno, stále riešia nejaké ďalšie problémy, ale zároveň vyžarujú: „ak sa máme radi, zvládneme to“. Mne sa páčia (úsmev).
Ako sa vám rástlo s Klaudiou, vašou úlohou? Je to predsa len päť rokov, prechádzala všeličím, zrela, vyvíjala sa. Čo sa vám na nej ako na učiteľke a žene najviac páčilo a páči?
Najviac ma bavilo – alebo som to tak vnímala –, že sa čím ďalej, tým viac podobá na Sama Vozára (hrá ho Tomáš Maštalír, pozn. red.), že mu fandí. Na začiatku mala výhrady, chcela na to ísť inak, bola zástankyňou pravidiel a striktných zásad, no postupne sa nechala ovplyvniť jeho spontánnym, ale zároveň veľmi správne intuitívnym spôsobom učiteľovania. Krásny je na tom odkaz, že úloha učiteľa je vytvoriť si vzťah s dieťaťom, aby sa dieťa cítilo ako hodnotná bytosť. Tak ako to, v ideálnom prípade, má doma. Na Samovi Vozárovi obdivujem, že to vie.