Aký máte po týchto intenzívnych rokoch vzťah s kolegom Tomášom Maštalírom?
Myslím si, že kým spolu točíme, tak sa ten náš vzťah dá nazvať skoro kamarátsky (úsmev). Je nám spolu dobre, Tomáš sa rád zabáva a ja sa rada smejem. Zároveň sme obidvaja typy, ktoré sa vedia dobre pripraviť, takže sa navzájom nezdržujeme. Jasné, že občas musíme niečo prediskutovať, ale v zásade prichádzame pripravení.
Máte množstvo spoločných náročných aj intímnych scén. Čo sa vlastne deje pred tými náročnými zábermi?
Viete, čo je úžasné? Býva to najčastejšie tak, že mi Tomáš tesne predtým povie nejaký vtip, alebo možno ho poviem ja – lebo aj ja bývam vtipná (úsmev). Režisér nám povie, čo sa tam celé má udiať, na ktorú značku sa máme postaviť a potom sa len povie: „zvuk, kamera, akcia“ a ideme. Nepotrebujeme špeciálny čas, aby sme sa dostávali do svojich rolí a emócií.
Počas hrania v Pánovi profesorovi ste prežili veľa – priviedli ste na svet dve deti, prepájali ste svoju hereckú a materskú rolu. Aké to boli roky?
Zo začiatku v tom bolo veľa zvažovania, či už je čas ísť sa venovať práci. Ale zase som vedela, že to bude výnimočná práca a že potom zase dlhšie nebudem nič robiť. Takže som do toho išla. Prvá séria bola skúška a každá ďalšia bola príjemným prekvapením. V našej práci je nepríjemné to, že nie je úplne predvídateľná.
V čom presne?
Musíme sa s produkciou tak trošku dohadovať: teraz môžem, teraz nemôžem… Občas je to tak, že oni vychádzajú v ústrety mne, potom zase naopak. Jasné, bolo by ideálne, keby som cez víkendy nepracovala, ale nie vždy sa to dá. Dohadovanie, koordinácia a manažment sú občas na tom celom najnáročnejšie. Ale ono je to stále lepšie. Som veľmi vďačná za seriál Pán profesor.
Dosť často sa hovorí o našej slovenskej trojročnej materskej dovolenke. Nie všetky ženy si myslia, že je z hľadiska kariéry výhodná vec. Je tu aj taký názor, že ženy tento luxus – myslím z časového hľadiska – stojí priveľa. Čo si o tom myslíte?
Jednou z malých nevýhod nášho povolania je to, že roky, ktoré sú pre nás v rámci kariéry najplodnejšie, sa prelínajú s rokmi, keď je pre nás biologicky výhodné byť matkami. Každá sa to snaží nejako vymyslieť. A ja som fakt rada, že žijem v dobe, keď mám možnosti pracovať alebo nepracovať, ak práve chcem ostať doma a moje rodinné zázemie mi to dovoľuje. No a potom sa tu ešte bavíme o potrebách dieťaťa…
Myslím, že pre maličké deti je dobré, keď majú pri sebe primárnu osobu. Možno nie úplne v kuse, pretože hlavne na sebe si uvedomujem, že pre mňa by bolo veľmi náročné, keby som bola povedzme päť rokov len doma a venovala sa len deťom a domácnosti. Ale som rada, že mnohé ženy to tak môžu mať a myslím si, že ich deti z toho skôr profitujú.
Tí, ktorí s vami spolupracovali, vás často opisujú ako veľmi pripravenú profesionálku, ako človeka, ktorý je rád stopercentný. Odkiaľ to podľa vás vychádza?
Neviem, ešte vždy zvažujem, či je to vec, s ktorou sa človek narodí, alebo ju získa. Ale ja som ju mala podľa mňa vždy, či v škole, alebo v športe. Vo veciach, ktoré som robila, som chcela byť dobrá a bavilo ma učiť sa. Neviem, z čoho to vychádza. Ale teraz sa mi už stávajú aj také veci, že až taká pripravená nie som. Vždy to má nejakú príčinu – napríklad, že deti boli choré a v noci sa nespalo, alebo som len neskoro dostala texty.
Vtedy ma zachraňuje to, že si poviem: Spravila som, čo sa dalo. To je pre mňa základom duševnej pohody. Urobila som toľko, koľko som vládala, aby to bolo najlepšie, ako sa dá. Mimochodom, ono sa oveľa ľahšie pracuje, keď je človek pripravený. Mňa skôr prekvapuje, že niekto dokáže žiť len tak zo dňa na deň a dokáže prísť a povedať, že sa povedzme nemohol deň predtým pripraviť, lebo sa stalo niečo neočakávané – a my všetci ostatní vieme, že texty mal tri týždne (úsmev). Tomuto celkom nerozumiem.
Do istej miery to môže byť šarmantné, ale naozaj len do istej…
My, herci, sme jedna z hlavných profesií, ktorá to má na pľaci v rukách, čím myslím, že rozhodujeme o svojom čase, ale aj o čase iných. Kvôli projektu sú tam nastúpení maskéri, rekvizitári, režisér, produkcia. A preto mi príde neúctivé nepripraviť sa a zdržovať.
Spomeniete si na nejaké netradičné miesto, na ktorom ste sa pokúšali naučiť sa text?
Ani nie, posledné roky sa to deje popri tom, ako deti zaspávajú. Majú rady, keď som vtedy pri nich. Sedím pri nich a učím sa texty.
Zodpovednosť sa niekedy môže preklopiť do tlaku. Ako to robíte, aby tá vnútorná zodpovednosť neprerástla do takého trošku sebazničujúceho dialógu?
Na to mi slúži sebasúcit. Poviem si, že som urobila, čo sa dalo, a čo sa nepodarilo, je tu možno preto, aby sa mi to nestalo nabudúce. Alebo sa to stalo len preto, aby som sa poučila. Už viem, že zbytočné tlaky alebo to, že sa budem dva-tri dni cítiť zle a bičovať sa za chybu, sú pre mňa kontraproduktívne. Mne zaberá to, keď si poviem: Mám rada svoju prácu, mám rada to, ako žijem a keď sa budem snažiť zlepšovať a hľadať spôsoby, ktoré mi pomôžu celé to udržať, tak mi bude naďalej tak dobre, ako mi je. Sebasúcit nevnímam ako egoistický krok, lebo ošetriť seba a postarať sa o seba je fajn preto, aby som mohla byť aj prínosná a k dispozícii pre svoje blízke okolie. Nevnímam to ako egoizmus. Ale ja sebazničujúce vnútorné monológy nemávam – zato mám niečo iné (úsmev). Viem ľahko prejsť do sebaľútosti, do pocitu obete. To je moje.
O svojom účinkovaní v Let‘s Dance, kde ste vyšplhali veľmi vysoko, hovoríte ako o veľkej profesionálnej výzve. Prišli potom ešte nejaké ďalšie, ktoré vám dali zabrať?
Určite seriál Vina.