Aký bol po dvoch rokoch váš návrat k Pánovi profesorovi? Niečo ako návrat domov?
Presne tak to bolo. Myslím si, že viacerí sme sa po dlhšom čase, keď sa Pán profesor netočil, s projektom akoby vnútorne rozlúčili. Takže keď sa televízia Markíza rozhodla točiť šiestu sériu, bola to pre mňa veľmi príjemná správa. Je veľká radosť vyrábať niečo, čo je príjemné, zároveň to má zmysel pre slovenské rodiny a robí sa v kolektíve ľudí, ktorých máme radi.
Čo máte na mysli, keď hovoríte, že seriál má hlbší zmysel ako len zabaviť?
Myslím tým, že v každom diele je rozpísaná téma, ktorá sa týka našich dospievajúcich. A je super, že sa tomu televízna tvorba venuje. Dohromady sme zatiaľ natočili päť sérií, spolu približne 60 dielov, a každý z nich otvára tému, ktorá sa týka tínedžerov – a ak aj nie ich samotných, aspoň ich kamarátov. V seriáli je obraz tínedžerov taký, ako si ich predstavujem, vlastne zobrazuje témy tak, ako som ich kedysi vnímala aj ja sama.
O aktuálnych problémoch mladých, ako sú problémy s duševným zdravím, šikana, vzťahy, neprijatie vlastného tela, sa dnes hovorí veľa. Nedávno mi však jeden tínedžer povedal, že sa mu zdá, že je toho už priveľa. Akoby sa očakávalo, že puberťák rovná sa časovaná bomba a on to tak nevníma. Čo si o tom myslíte?
Rozumiem. Každá téma, ktorá sa otvorí, vytvorí aj akúsi vlnu odporu. Či už sa bavíme o feminizme, homosexualite, transrodovosti... všetko sú to veci, ktoré so sebou prinesú aj dojem, že už je toho priveľa. Ale zároveň platí, že mnohým ľuďom pomáha, keď sa o týchto témach hovorí. Niekomu to pomôže a inému to už lezie na nervy, pretože to pre neho práve nie je životná téma. Kiežby to bolo tak, že by povedzme šikana nebola témou pre nikoho.