Ktorý z problémov, ktoré sa riešia v aktuálnej sérii, sa vás osobne dotkol?
Napríklad príbeh študentky, ktorá sa cíti osamelo medzi svojimi rovesníkmi, ale naopak v online svete sa cíti veľmi sebavedomo a prínosná pre svoju komunitu. Online svet a online hry zvyčajne odsudzujeme a robíme z nich akési nevyhnutné zlo súčasnej spoločnosti. Ale hry nám môžu poskytnúť náhľad do detskej alebo dospievajúcej duše a možno vieme cez hry deti lepšie pochopiť. Myslím si, že online hry môžu poskytovať aj nejaké pozitíva.
V TÉME sme mali veľký rozhovor o tom, že hry nie sú len zlodejmi času, ale aj oknom do iného sveta a ponúkajú spôsob, ako sa odreagovať či niečo naučiť. Že nie sú iba zlé a nekvalitné a už vôbec neplatí, že všetky sú o vraždení a živení zla v človeku.
Aj keby boli o tom vraždení či zabíjaní zombíkov, tak si myslím, že je možno celkom užitočné dať von zo seba agresivitu v bezpečnom prostredí hry. Pretože kúsok agresivity v sebe máme asi všetci, či mladí alebo starí. Určite je užitočnejšie dať ju von v hre ako nechať ju v sebe prerásť do niečoho nebezpečného.
Dokonca viem, že vrcholovým manažérom sa vyslovene odporúča, aby si raz za čas „zoťali“ zopár virtuálnych hláv alebo si zanietene zabojovali na nejakom virtuálnom bojisku.
Naozaj? Tak to som nevedela. Ale viem, že sa dlho hovorilo, že online hry podporujú násilné správanie u detí. No posledné výskumy hovoria o tom, že také jednoduché to nie je.
V každej zo sérií Pána profesora je reč o šikane. Je to vec, ktorá robí vrásky ľuďom na základných alebo stredných školách, ale aj v pracovných kolektívoch medzi dospelými. Vaša dcéra už je v školskom kolektíve a sem-tam možno prichádzajú aj tieto otázky. Riešili ste niekedy šikanu?
Je mi veľmi sympatické, že naša škola, ako mnohé iné, si vzala za svoje, že úlohou školy už nie je iba naučiť deti čítať, písať a počítať, ale aj naučiť ich fungovať v spoločnosti. Na základnej či strednej škole je šikana častá a je prirodzené, že sa to tam deje. Mnohé deti sú zranené, nešťastné zo svojich rodín, životných situácií a nevedia, ako si vybiť svoje frustrácie. Ich starosti sa navonok ukazujú ako šikana.
Podľa mňa je perfektné, že na školách sa nachádzajú odborníci a psychológovia, ktorí s triedami robia ako s nejakými bunkami a uzdravujú celé kolektívy. Práve včera som počúvala jeden podcast s odborníkom, ktorý hovorí, že deti nie sú samé o sebe zlé. Áno, viem, toto už väčšina z nás vie. Ale keď ako pedagógovia a ako rodičia upozorňujeme na ich pozitívne stránky, postupne im meníme sebaobraz.
A keď sa nám to podarí?
To je práve tá vec – s pozitívnym sebaobrazom dieťaťa alebo dospelého je menšia pravdepodobnosť, že sa bude dopúšťať nežiaduceho správania. Veľmi mi záleží aj na tom, aby som sa ja sama vedela o šikane s deťmi baviť a empatizujem aj s deťmi, ktoré trpia a potom ubližujú. Verím v to, že si zaslúžia odbornú pomoc. Viem, o slovenskom školstve sa hovorí veľa negatívnych vecí, ale práve rozhovory a podcasty s odborníkmi, ktoré často počúvam, alebo keď sledujem deti mojich kamarátov – vidím, že je tu aj veľa pozitív, že vybavenie škôl sa posúva a je to dobré.
To ľudské vybavenie…
Najmä to.