Stačí pekne žiť
A aký je môj vzťah s Marekovou dcérou? Stačí, keď poviem, že je to milá tínedžerka, ktorá si rada požičiava moje veci? Odmala som ju rada uspávala, čítala, spievala jej. Vyrastá aj s mojimi neterkami, mojich rodičov volá babka a dedko a teší sa, že má „bonus rodinu“ a darčeky.
No nebolo to každý deň iba jednoduché. V období vzdoru som neraz nevedela, ako správne zareagovať a či vôbec. Od otcovej partnerky sa to vníma úplne inak. Mala som však jasno v tom, že veľké zásahy do výchovy robiť nechcem. Ani netreba, myslím si totiž, že stačí pekne žiť, dieťa sa pridá. Keď som mala iný názor, povedala som ho Marekovi v súkromí. Nie vždy sa mu to počúvalo ľahko, no časom uznal, že som sa nemýlila.
Ani on môjho syna vyslovene nevychovával. Som však rada, že mu pomáha, majú spoločné záujmy a on vyrastá v prostredí, kde je láska a úcta. Nebudem tajiť, že som sa neraz cítila odsunutá na druhú koľaj, a je to asi prirodzené. My ženy túžime byť stredobodom vesmíru svojho muža. Aj to som sa musela naučiť – nebrať to osobne. V hlave som vedela, že nemôžem žiarliť na dcéru. Keby to bolo opačne, tiež by som to nepripustila. Dnes už to doma nie je téma. Práve naopak. Obe sme rady, že je tatinovi dobre, a moja aj jej láska k nemu nie sú navzájom konkurenciou.
„Súrodenci“ sa rešpektujú
Marek splní svojej dcére, čo jej vidí na očiach, a veľmi ju chráni. Ja som prísnejší a pevnejší rodič. Ale práve jeho starostlivosť a silná empatia ma na ňom od začiatku zaujali. Je prítomným otcom aj partnerom. A ako si rozumejú Šimon a Marekova dcéra? Keď mali päť, osem i desať rokov, bola to klasická rodinná idylka so všetkým, čo k tomu patrí. Dnes má každý iné záujmy a svoj okruh priateľov, ale sú to osobnosti – tínedžeri, ktorí si spolu „pokecajú“ a rešpektujú sa.
Pekným momentom pre mňa bolo, keď sme s Marekom odišli do divadla a oni dvaja zostali prvýkrát doma sami. Bolo milé, ako jej Šimon zohrial večeru, naservíroval a ako ho pekne poslúchla, keď jej „prikázal“ ísť do postele. Záleží nám na tom, aby deti cítili doma pohodu a lásku. Byť súčasťou zošívanej rodiny nie je ľahké. Nikdy tam nie ste len dvaja alebo štyria, ale tak trochu sú v tom aj expartneri a každý so svojimi potrebami, predstavami. Patchworkový domov nevznikne zo dňa na deň, buduje sa krok za krokom. Má svoje pravidlá, ktoré treba nastaviť, vyžaduje si veľa trpezlivosti a tolerancie. Ale keď sa chce, dá sa to. A my, vďakabohu, chceme. Uvedomujem si, že to nie je samozrejmosť, preto som za to veľmi vďačná.
Mária Melková
Koučka a mediátorka, Aké sú najväčšie problémy a výhody "zošívanej rodiny?"