Keď sa mi začalo rúcať manželstvo, cítila som sa na to príliš mladá. Mala som po tridsiatke, Šimonko nemal ani dva roky. Takmer rok a pol trvalo, kým som pochopila, že vzťah neudržím. To obdobie bolo náročné – psychicky aj fyzicky. Zmes silných emócií – od smútku, hnevu až po bezmocnosť, ktorá ma paralyzovala. Nechcela som odísť z domu, kde sme si budovali domov. Cítila som sa tam v bezpečí. Dodnes som vďačná všetkým kamarátkam, ktoré pri mne stáli a počúvali ma vždy, keď som o tom potrebovala hovoriť. Pomáhalo mi to. Pátrala som aj po odpovedi na otázku: Prečo sa to stalo práve mne?
Obrazne povedané, v tom čase som spala čelom na studenej dlážke. Mementom, že musím ísť ďalej, bol Šimi, keď mi pri ďalšom rozcítení detsky povedal: „Maminka, prosím ťa, neplač, už ma z toho bolí hlava.“ Dodnes mu za to ďakujem. Prebralo ma to a uvedomila som si, že nechcem a nedovolím, aby moje dieťa vyrastalo so zničenou a smutnou mamou. Veľkou oporou mi bola moja rodina aj rodina bývalého manžela. Otec mi dokonca povedal vetu, ktorá zaúčinkovala: „Musíš sa naučiť žiť s jednou nohou!“ Nosím ju v sebe a posúvam ďalej každému, kto to potrebuje. Prijať to, to je asi recept. Dnes po dvanástich rokoch môžem povedať, že som s tým ok – malo to zmysel.
Aj vďaka tomu som dnes takou ženou a mamou, akou som. Vnímam to tak, že sme sa so Šimonkovým otcom mali stretnúť, zamilovať sa, mať krásne, zdravé dieťa, a tým sa naša spoločná cesta naplnila. V najhoršom období som sa viac-menej stiahla z médií, nemala som chuť chodiť medzi ľudí ani byť videná. Dlho som mala „chorý“ pocit, že mám na hlave nálepku: „Rozvedená.“
Exsvokra bola vždy nápomocná
Šimi vyrastá so mnou, s otcom trávi každý druhý víkend. Kedysi som sa na svojho exmanžela hnevala, že ma oberá o víkendy so synom. Neustále som sa sama seba pýtala, prečo práve on si musí v piatok baliť tašku, hoci sa mu nie vždy chce, a cestuje na stredné Slovensko, kde dodnes jeho otec žije. Teraz sa na to pozerám s úsmevom, mal geografiu hrou. Priznávam, že som mala trochu strach z puberty, či nebude chcieť žiť s tatom. Ďalšou skúškou pre mňa bolo prijať fakt, že moje dieťa má súrodenca, ktorý sa mňa absolútne netýka.
Hlava mi to nebrala, ale veľmi som si dávala pozor, aby som Šimonkovi nepodsúvala svoje videnie sveta. Dôležité pre mňa bolo, aby sa mi nebál napríklad povedať, že mu je u otca dobre. Mňa tým predsa nezrádza. Záležalo mi na tom, aby bol v psychickej pohode. Som šťastná, že sa nám podarilo z 15-ročného Šimona vychovať slušného, sebavedomého, empatického a vyzretého chlapca, ktorý rád trávi čas so svojím otcom, ale keď sa vráti, povie: „Konečne doma.“ Viem, že ani on to spočiatku nemal ľahké, no pri mne mal vždy pocit bezpečia. Nikdy sa nemusel pretvarovať. Snažím sa byť pevná a láskavá mama. Určite mi v tomto pomohlo aj štúdium pedagogiky či moja záľuba v psychológii.
Hoci sa nám manželstvo rozpadlo, nikdy nezabudnem na to, že moja exsvokra mi bola vždy nápomocná. Bez nej a mojej mamy by som len ťažko mohla chodiť na zmeny do televízie. Obidve sa pri Šimonkovi striedali, keď bol ešte malý.
Zlomená, no príťažlivá
S Marekom sme sa zoznámili pracovne. Na druhej pracovnej schôdzke, ktorá mala trvať 15 minút, sme spolu sedeli päť hodín. Bolo nám dobre, rozprávali sme sa o všeličom a nechcelo sa nám rozlúčiť sa. Pre mňa to však stále nič neznamenalo. Cítila som však, že mu môžem dôverovať. Potom navrhol, aby sme strávili víkendové popoludnie s našimi deťmi. Marek má dcérku, ktorá je o dva a pol roka mladšia ako Šimi. Keďže deti boli veľmi malé a hravé, nemuseli sme im nič vysvetľovať. Prirodzene sa prispôsobili novej situácii. Vtedy by mi však ani nebolo napadlo, že budeme spolu žiť. Od začiatku nášho vzťahu som bola opatrná, nešla som do toho bezhlavo.
Vstupovala som doň ako zlomená žena s malým dieťaťom, no zároveň som chcela pôsobiť príťažlivo a vyrovnane. Ale už som nemala pocit, že mne sa nič zlé nemôže stať. Prvým veľkým míľnikom bolo spoločné bývanie, a to prišlo na môj vkus trochu skoro. Keď to Marek navrhol, vyslovila som vetu, ktorá ma neskôr mrzela: „Už som sa raz s dieťaťom sťahovala a nemienim to robiť druhýkrát.“ Preto sme sa nenasťahovali my k nemu, ale on k nám. A sem-tam sme išli na víkend všetci štyria do jeho väčšieho bytu. Fungovali sme tak, až kým deti poriadne vyrástli a s nimi sa zväčšili aj potreby.
Každý potreboval minimálne svoju izbu. Len na spresnenie poviem, že Marekova dcérka býva so svojou mamou, ale s tatinom je tak často, ako sa dá a ako chce. Najťažšie na novom vzťahu bolo uveriť, že nemusím permanentne čakať podpásovku. Priznávam, bojovala som s negatívnymi myšlienkami, že možno už nepríde. So životnou zrelosťou a s „prácou na sebe“ však prišlo aj poznanie, že sa nebojím opustenia. Každý koniec je začiatkom niečoho nového. Podľa mňa je toto moje nastavenie pre môjho muža príťažlivé. Život v takzvanej zošívanej rodine, kde každý je z iného „cesta“, ma naučil vidieť to, čo nás spája, a nevidieť to, čo nás rozdeľuje. Napríklad také Vianoce dajú zošitej rodine pekne zabrať.