Väčšinou hráte veľmi pekné ženy. To bola asi celkom zmena, však?
Veľmi ma to bavilo. Takým rolám som bola odjakživa otvorená. Ale to je otázka pre režisérov, do akých typov vás obsadia.
Predpokladala by som, že krásne herečky sú postavami „škarediek“ znechutené.
Naopak. Napríklad v seriáli Ordinácia v ružovej záhrade 2 hrám zdevastovanú alkoholičku. A ten jej vzhľad k nej patrí. Preto čím viac som v tej úlohe nepekná, tým lepšie. U nás nie je úplne zvyk, aby sa herci fyzicky prerábali do rolí a pracovalo sa na maskách. Skôr sa obsadzuje podľa typu.
Neviem, či je to otázka času alebo peňazí. Pritom v zahraničí je to bežné. Spomínam si napríklad na Nicole Kidmanovú vo filme Hodiny, kde mala veľký frňák. Ale v Amerike sa vo filmoch točia veľké peniaze, pretože sú určené pre celosvetový trh. Producent si môže dovoliť investovať do premeny herca, aby mohol sedieť hodinu v maskérni kvôli natočeniu len jediného úsmevu.
Ja si zase spomínam na Renée Zellwegerovú, ktorá kvôli úlohe Bridget Jonesovej musela opakovane pribrať. Ak by ste dostali ponuku, aby ste pribrali kvôli filmu napríklad pätnásť kíl, išli by ste do toho?
Ak by mi to zdravotne neublížilo, pretože dnes už nemám dvadsať, potom áno. Otázka je, či by mi to vôbec šlo, pretože mám určitú konštitúciu a celý život nepriberám. Ale silnejšie postavy sa dajú vytvoriť aj pomocou masky. Napríklad v šou Tvoja tvár má známy hlas som ako Stevie Wonder mala také vypchaté telo, že ma nikto nespoznal. Keď sa chce, všetko sa dá.
Patríte k herečkám, ktoré si potrebujú postavu viac prežiť? Aj keď napríklad rola alkoholičky v Ordinácii v ružovej záhrade by sa prežívala v reáli dosť zle...
Máte pravdu, s alkoholom som nikdy problémy nemala. Zatiaľ... Ale podľa mňa je nezmysel, aby herec musel zažiť všetko, čo hrá. Musí mať veľkú fantáziu a empatiu, aby dokázal tú postavu stvárniť aj bez vlastnej skúsenosti. Mám veľmi rada postavy s tajomstvom, ktoré riešia svoj životný údel. Napríklad pred rokmi som si zahrala obeť vo filme Znásilnenie. Bohužiaľ, takéto roly prichádzajú len raz za dlhý čas.
Krátko po absolvovaní DAMU ste dostali veľkú úlohu v seriáli Život na zámku. Čo sa vám z natáčania vybaví ako prvé?
Že som zviedla Tomáša Töpfera, samozrejme, len pred kamerou. Hrala som jeho milenku, on bol ženatý. Potom to začal podporovať bulvár, písali o tom ako o hotovej veci. Dlho sa to so mnou ťahalo.
Zatiaľ najväčšiu televíznu príležitosť ste mali v seriáli Poisťovňa šťastia. Projekt sa dočkal piatich sérií. Objavili ste sa v hlavnej úlohe spočiatku veľmi sebavedomej, postupom času životom skúšanej ženy. Aké bolo natáčanie s režisérom Jiřím Adamcom?
Bola to pre mňa veľká škola s obrovským profesionálom. Po prvýkrát som sa s ním stretla ako mladé dievča v Harrachove, kam som prišla lyžovať so svojím vtedajším priateľom. On tam bol na sústredení s misskami, roky nakrúcal v televízii súťaž Miss SR. Pýtal sa ma, prečo som sa tiež neprihlásila.
Neskôr som s ním pracovala v divadle. Ponuku na Poisťovňu šťastia som si nesmierne vážila, pretože pán Adamec bol legenda. Vedel točiť aj výborné estrády, ktoré mi dnes v televízii chýbajú. Je to smutné, predtým sa v nich dalo vystúpiť s pesničkou alebo so scénkou, mali u nás tradíciu. Vo vysielaní ich teraz nahradili reality šou. Každý sa môže stať slávnym vďaka sociálnym sieťam a nemusí byť ani v ničom dobrý. Jirka Adamec bol všestranný, výborne robil aj dramatické televízne filmy. Je veľká škoda, že takýto profesionál v posledných rokoch nedostával zaujímavú prácu v žiadnej televízii.
V Poisťovni šťastia hral jedného z vašich životných partnerov Jaromír Hanzlík. Rozprával mi, že „reklamoval“ u režiséra Adamca scenár. Prekážalo mu, že sa jeho postave zámockého pána malo s vami narodiť dieťa. Už sa vraj cítil starý na to, aby hral otecka. Pán Adamec to vyriešil šalamúnsky. Jeho postavu nechal spadnúť s lietadlom, dieťa sa narodilo a vy ste s ním zostali sama.
A pre mňa to bol šok, pretože sme sa s Jaromírom dobre poznali z vinohradského divadla, kde som v predstavení Jezinky a bezinky hrala jeho dievča. Spolupráca s ním bola vždy veľmi fajn. V seriáli mal jeho odchod zaujímavý dôsledok. Už sme potom netočili „u Jaromíra“ na zámku, ale po jeho „smrti“ som sa musela s bábätkom presunúť do chudobného domčeka. Ten sa nachádzal v pražskej Ruzyni vedľa väznice.
Jej obyvatelia na nás stále pokrikovali z okien a rušili tým natáčanie. V tom seriáli ma tiež scenáristka Eva Papoušková dala dokopy s Petrom Nárožným, ktorý hral môjho bývalého svokra. Spočiatku sme tým boli zaskočení, pretože sa nám to zdalo trochu nepatričné. Scenár však predpisoval, že budeme mať láskavý vzťah ľudí, ktorí ostali jeden druhému, čo nás upokojilo. Natáčaním Poisťovne šťastia som strávila niekoľko rokov plných zaujímavej práce a netradičných zážitkov.
A spojil sa s tým aj jeden zaujímavý efekt. Keď moja postava bola ešte v prvej sérii razantná žena, mali ma radi diváci, ale diváčky veľmi nie. Keď som potom hrala chuderku, ktorá zostala sama s bábätkom, otočilo sa to. Diváčky mi začali držať palce, ale divákov to už bavilo o niečo menej...
Je zvláštne, ako ľudia niekedy stotožňujú herca s jeho rolou. S akou postavou by ste sa rada stotožnili vy?
Kedysi som v TV Barrandov hrala v seriáli doktorku Kellerovú, ktorá bola psychologička. A ja som psychológ amatér. Bavil by ma koučing. Rada sa stretávam s ľuďmi, aby som sa s nimi mohla rozprávať. Viem ich počúvať a celkom dobre im aj poradiť. Ono to nie je úplne bežné. Každý si väčšinou rozpráva to svoje, ľudia sa málo počúvajú. Doba je zrýchlená a mám pocit, že aj deti sú uzavretejšie. Žijú na sociálnych sieťach vo virtuálnej realite, a keď sa stretnú, už medzi sebou nedokážu tak dobre komunikovať.
Ak by ste nepochádzali z umeleckej rodiny, možno by ste sa stali psychologičkou.
Nikdy som neuvažovala o tom, že by som sa nevenovala umeleckému povolaniu. Som Vodnárka, potrebujem slobodu a profesiu, ktorá ma nezväzuje. Rodičia to mali rovnako. Mama bola primabalerína Národného divadla a otec husľový virtuóz, ktorý vystupoval s veľkými telesami a veľa cestoval. Zdedila som po nich lásku k hudbe, estetické vnímanie aj ich spôsob života. Vychovali ma vo veľkej pokore voči ľuďom. Neviem, či to bol ich program alebo na nich zapôsobila smutná skúsenosť. Rodičia totiž prišli o svoje prvé dieťa. Mali chlapčeka, ktorý ako polročný zomrel na zauzlenie čriev. Vtedy to bola choroba, ktorá sa nedala liečiť. Ja som sa narodila o tri roky.
Obaja boli veľmi vyťažení a okrem toho ešte učili. Asi aj preto už ďalšie deti nemali. Ja som veľmi chcela súrodenca, ale nepodarilo sa. Odovzdávali mi všetko, čo mali radi. Otec ma naučil milovať prírodu, do ktorej utekal, keď si chcel oddýchnuť. Mamička zase mala rada spoločnosť. Vo mne sa to skombinovalo. Najlepšie sa odjakživa cítim v lese, na rybách a pri koňoch. Kedysi na mňa veľmi zapôsobila rozprávka Tri oriešky pre Popolušku. Totálne som sa vďaka nej upla na kone.