Pred niekoľkými rokmi vám rodičia zomreli. Ako ste sa vyrovnávali s ich stratou?
Odchádzanie mojich rodičov bolo veľmi náročné. Ako jedináčik som si všetko niesla v sebe sama a veľmi to s nimi prežívala. Odjakživa som sa o nich bála, pretože sme k sebe mali v rodine silný vzťah a ja som k nim cítila veľkú úctu. Keď som vyletela z hniezda, uvedomila som si, že starnú. U otca sa prejavila Alzheimerova choroba po tom, čo sa vyliečil z rakoviny. Jeho zdravotné problémy naštartovala revolúcia. Do vedenia školy, kde učil, sa dostali prezliekači kabátov, pre ktorých bol „odídený“. Otec to veľmi ťažko znášal, pretože pre študentov žil.
Tieto veci mám dodnes v sebe veľmi vryté. Potom síce ďalej koncertoval, ale už nie tak často ako predtým. Nástup Alzheimerovej choroby je úplne plazivý, niekoľko rokov sme to na otcovi nespoznali. A tie jeho najhoršie roky boli naozaj strašné. Dlho som sa snažila o neho starať vlastnými silami, ale musela som tiež pracovať. Potom už potreboval mať celodennú starostlivosť, preto som mu našla miesto v zariadení, ktoré sa na túto chorobu špecializovalo. Ale je to dnes taká nepohodlná téma, radšej by som o nej nehovorila...
Prečo si to myslíte?
Časti našej spoločnosti bývajú starí ľudia na ťarchu, pretože sú na nás odkázaní v pokročilom veku, a zvlášť v prípade ťažkej choroby. A tak sa tejto téme podvedome vyhýbame. Pritom sa dotýka každého z nás. Ja som bola vychovaná v úcte k starým ľuďom. Kedykoľvek niekoho z nich stretnem, mám schopnosť vidieť, ako vyzeral ako malý. A v bábätku si zase dokážem predstaviť toho starého človeka. Trhalo mi srdce, keď som musela otca nechať v ústave, hoci som za ním neustále chodila. Tie zariadenia majú rôznu úroveň a ja som sa snažila zaplatiť mu najlepšiu starostlivosť. Ale to vôbec neznamená, že najdrahší súkromný ústav je lepší ako štátny LDCH.
Vždy je to záležitosť personálu, ktorý tam pracuje. Ľudia, ktorí majú svoje povolanie ako poslanie od Pána Boha a naozaj pacientom pomáhajú, odchádzajú, pretože sa neuživia. A zostanú tam potom tí, ktorých práca nebaví a ktorí ju berú len ako núdzové riešenie. A často ešte zvyšných ošetrujúcich anjelov šikanujú, kým ich z práce nevyštvú. Otec mal v tom drahom ústave dokonca preležaniny. V rovnakom zariadení mi liekmi predávkovali mamičku, čo potom zistili v IKEM. Odvtedy sa už nepostavila na nohy. Bola som bezmocná. Môžete sa potom súdiť... Mamička odchádzala v čase covidu, keď pre strach z nákazy návštevy do zariadenia nesmeli chodiť. No personál prichádzajúci zvonka nikto nekontroloval.
Nebohí starí ľudia pritom nečakali na nič iné ako na návštevu blízkych. Keď sa mamičkin stav zhoršil, dovolili mi prísť. Ťažko dýchala, ale lekár zo záchranky tvrdil, že je to normálny stav starého človeka. Vydupala som si inú sanitku. Nakoniec mamičku odviezli. V nemocnici mi potom umrela.
Ale môžete si povedať, že ste pre mamičkinu záchranu urobili všetko.
A bola som strašne vyčerpaná. Vždy sa snažím vidieť v každej situácii nejakú nádej a východisko. Keď mi niekto povie, že niečo nejde, urobím všetko pre to, aby to šlo. Lenže keď cítite beznádej, je to ten najhorší pocit.
Vaša životná skúška bola aj vážna autonehoda, ktorú ste prežili pred dvadsiatimi rokmi. Keď sa na to pozeráte spätne, posilnilo vás to?
Je to taká zvláštna veta: Čo vás nezabije, to vás posilní. Ja hovorím, že vás to neposilní. Že to jednoducho prežijete a nájdete nejakú cestu, ako žiť ďalej. Vtedy som odchádzala z Jevan, kde som bývala, na schôdzku s právničkou. Bola už jar a do toho prišiel náhly snehový poprašok a mráz. Dostala som na ceste šmyk. Vymrštilo ma to do lesa, kde auto prerazilo strom a zastavilo sa o betónový stĺp. Nebola som pripútaná, airbag mi zranil krčnú chrbticu a zlomila som si nos o zrkadlo. Vďaka predstaveniu Jezinky a bezinky, v ktorom Viktor Preiss hovoril číslo na políciu, som si v tom šoku vybavila, že na záchranku musím volať to druhé tiesňové číslo. Zatiaľ čo som sa v nemocnici triasla celá od krvi, vypočúvala ma polícia.
Prišli na to, že som si zlomila dva krčné stavce. Liečba bola náročná, jej súčasťou malo byť vŕtanie do lebky. Ale našťastie od toho lekári upustili. Dostala som na krk konštrukciu, pre ktorú som úplne strácala citlivosť hlavy a nemohla ňou otočiť. Pán doktor ma upokojoval, že aj s tým sa dá žiť, ale ja som oponovala, že ako herečka by som to mala ťažké. Skončila som u profesora Kolářa v Motole. Rozhýbal ma a jeho veľkou zásluhou som sa uzdravila. Dodnes však trpím na šialené migrény. Rok som mala strach jazdiť autom, vracal sa mi okamih nárazu. Po nehode sa mi otvorila zvláštna schopnosť akoby tretieho oka. Naučila som sa pracovať s kyvadlom.
Dokážem vďaka nemu odhadnúť veci, ktoré sa mi majú v budúcnosti stať. A možno si s nimi aj lepšie poradiť. Keď mi je najhoršie, obraciam sa týmto smerom. Odvtedy komunikujem aj s liečiteľmi, ktorí majú dar väčšieho vnemu a vedia v týchto veciach čítať.
Ako dlho trvalo, kým ste sa po nehode dali dohromady?
Pár mesiacov. Musela som sa dať dohromady, pretože som mala točiť Poisťovňu šťastia a hrať v muzikáli Bedári. Hlavne som sa však potrebovala starať o malú dcéru. Mamička mi vždy hovorila, že som sa znova narodila.
Oslavujete deň nehody ako druhé narodeniny?
Ani nie, ale v deň výročia si na to vždy spomeniem. Tých smutných dátumov bolo v mojom živote viac. Je lepšie myslieť na tie krajšie veci. Aj keď ja mám asi nejaký osudový problém s autami. Nerada chodím po rušnej ulici so psami. Keď vidím voľne pobehovať psíka pri ceste, mám zaň strach. Zrejme to má korene v detstve. Vyprosíkala som si u rodičov jazvečie dievčatko a rok nato mi ho priamo pred očami prešlo auto. Sprevádzala ma s mojou mamičkou k autobusu po ceste, kde takmer nič nejazdilo. Okrem jedného auta. A ona sa rozhodla prebehnúť tesne pred ním. Išli sme s ňou s mamou hneď na veterinu, ale umrela mi tam v náručí. Odvtedy som na psíkov veľmi útlocitná.
Poďme k veselším veciam. Dokážete si už predstaviť, aká budete babička?
Dcéra by to asi ešte počula nerada, pretože zatiaľ nemá tieto plány. Určite budem babička strážna, veľmi opatrná, vychovávacia, ale v tom kamarátskom duchu, v ktorom vyrástlo aj moje dieťa. Už sa na to veľmi teším.
Dcéra nevykročila vo vašich umeleckých stopách. Nemrzelo vás to?
Naopak, som rada. Je, samozrejme, pekné, ak zdieľate svoj umelecký život s niekým blízkym. Na druhej strane, ten chlebíček v mojom povolaní nie je ľahký. Ako sa hovorí: je mnoho povolaných, ale málo vyvolených. Dnešná doba je iná ako tá, v ktorej som robila prvé profesijné krôčky ja. Asi prináša pre umelcov viac príležitostí, ale je to skôr vec kvantity ako kvality. Kateřina sa zrejme v budúcnosti vydá smerom blízkym svojmu otcovi, ktorý má ekonomické aj poľnohospodárske vzdelanie.
Spomenuli ste, že máte pekné vzťahy so svojím bývalým manželom. Je na to nejaký recept?
Na to asi žiadny recept neexistuje. On však nie je veľmi rád, keď o ňom verejne hovorím. Ja to úplne chápem a rešpektujem. Musím povedať, že otec mojej dcéry má v mojom živote mimoriadne miesto, a to aj napriek tomu, že sme v minulosti prežili nie úplne radostné veci. Človek však robí milióny chýb a možno niekedy koná unáhlene a divoko. Ale asi sme si tým mali prejsť, aby sme získali nejaké životné skúsenosti.
Potom precitnete, keď zažijete aj iné vzťahy. Dnes preto môžem povedať, že si svojho exmanžela veľmi vážim za to, aký je. Asi nepoznám človeka, ktorý by bol taký pracovitý, zodpovedný a starostlivý. Nikdy mi s ním nič nechýbalo. Na druhej strane som sa vždy snažila stáť na vlastných nohách, byť samostatná a nikomu sa nevešať na krk.
Nie je však tá avizovaná samostatnosť v očiach mužov hendikep pri zoznamovaní?
Je, ale ja to vlastne už neriešim. Predtým ma to trápilo. Teraz som už dosť pootĺkaná. Zažila som roky, keď ma niektorí muži chceli vlastniť ako svoj doplnok alebo trofej, zatiaľ čo ja som u nich hľadala vnútornú oporu. Boli časy, keď som sa umiestňovala v anketách rôznych sexsymbolov. Bolo to síce milé, ale zároveň limitujúce, pretože ma to zaraďovalo do škatuľky. Potom veľa ľudí veľmi nezaujíma, čo si myslíte, ale skôr to, ako vyzeráte. To sa však týka len tých, ktorí ma osobne nepoznajú.
Jar je už v plnom prúde. Na čo ste sa po zime tešili?
Napríklad na to, ako pôjdem rybárčiť. Kedysi ma k tomu priviedol môj otec, ktorý mi odovzdával tie klasické chlapčenské záľuby. Pre mňa však rybárčenie nikdy nebolo loveckou vášňou, pretože ja som taká záchrankyňa všetkého živého. Môj pobyt pri vode teda môže pôsobiť na typického rybára trochu paradoxne. Ja na tom najviac milujem moment prekvapenia, keď k vám tá ryba vôbec príde. A vy zistíte, čo ste vlastne chytili.
Rybu nikdy neodnesiem od vody. Pohladkám ju a pustím zase späť. Rybárčim po starom. Nemám žiadne najnovšie vychytávky, aby som zistila, kde práve ryby sú. Jazdím na Orlík, čo je predsa len obrovská priehrada, a šanca, že tá ryba príde práve k vám, je veľmi malá. Takže na ňu len v pokoji čakám. Niekedy veľmi dlho. A do toho sa prechádzam, opaľujem sa, hrám sa so psíkom alebo si idem zaplávať. Skrátka, užívam si ten prítomný okamih. A je to veľmi fajn.