Mám 168 cm a 68 kíl. Keby som sa vás pýtala na váhu, prezradíte mi ju?
Jasné, nie je problém. Mám 164 cm a 54 kíl. A mám 53 rokov.
Prečo to majú ľudia často problém povedať? Je to podobné ako s vekom? Od istej hmotnosti radšej nepovedať?
Byť k sebe úprimný je dôležité. Pri veku aj pri váhe. Na čo sa mám hrať. Neoklamem to. Je to aj otázka zrelosti každého z nás. Pre nás s normálnou váhou je to ľahké, pokojne si to takto povieme.
Poznáte však tie reakcie, keď príde reč na vek či váhu: „ja mám stále 20“ alebo „mám ťažké kosti...“
Z váhy si netreba robiť posmech. Som lekárka, pravdu vidím, pozerám sa na ňu, chceme ju počuť. Pacient mi však váhu nemusí povedať, je to na ňom. Záleží na tom, ako sa s tým psychicky vyrovnáva. Je to možno aj otázka času. Nie každý je pripravený na to, že mu ako reakciu na jeho váhu povieme niečo nepekné. My ľudia sme škodoradostní, radi si rýpneme.
V jednom vašom rozhovore som čítala, že ste mali pacientku, ktorá tvrdila, že má 100 kíl, no v skutočnosti to bolo až 120. Ako ste to čítali? Prestala sa vážiť, klamala vás, seba alebo sa subjektívne cítila krajšou, štíhlejšou?
V čom bol problém u nej, je veľmi dobre položená otázka. No skôr pre psychológov. V praxi som sa už stretla s tým, že u niektorých pacientok vidíme to, čo by som nazvala akoby opačný pól ako pri anorexii. Ženy sa pri anorexii vidia vždy väčšie, ako sú, keď im dáte nakresliť ich postavu. Nekorešponduje to s realitou. Existujú však aj ženy, ktoré vôbec nevnímajú svoju obezitu. Akoby ju nevideli. Pacientka mi raz povedala, že pri pohľade do zrkadla sa vidí taká krásna, ako keď mala 60 kíl. A to má teraz už sto. Nerozumiem tomu, veď vy aj ja vidíme priberanie hneď. Hlavne na oblečení, keď ho nezapneme, keď je nám tesné.
Ako vtedy reagujete?
Vždy sa začudovane pozerám a nerozumiem tomu. Ide o dysmorfné pozeranie na svoje telo. Dokonca som sa stretla s tým, že sa pacientka urazila, keď som jej do lekárskej správy napísala obezita 1. stupňa. Povedala, že ona nemá obezitu, len nadváhu. Druhý extrém – pacientka si fixkou diagnózu začiernila. Čo za tým je, však musia rozlúsknuť psychológovia. Preto s nimi vždy veľmi úzko spolupracujeme.
Vidieť sa krajšie oproti skutočnosti je asi vzácne však?
Gro ľudí svoju obezitu aj nadváhu vidí. Vie, že je to problém. Dotýka sa ich však také to necitlivé odkomunikovanie lekárom. Väčšinou sa vtedy ľudia ohradia a povedia lekárovi – viem, že som tučná, nemusíte mi to pripomínať ako „dobrá“ kamarátka.
Zmenili sa spôsoby chudnutia? Viac skáčeme na trend rýchlosti doby a bez námahy chceme rýchly výsledok? Ozempic je rýchly.
Treba povedať, že chudnutie bolí. Ide o sebazapieranie. Ak cvičíte, máte svalovku. Ak máte jeden-dva faldíky, lieky sú hlúposť. Vždy majú vedľajšie účinky. Pozitíva z brania liekov musia nad rizikami vždy prevážiť. A pacientom ich pri predpise musíme vysvetliť.
V tejto vašej oblasti medicína nejde až tak dopredu, keďže najlepší liek na obezitu zostáva starodávny – pohyb a vyvážená strava.
To je alfa a omega. Absolútny základ. Prvý rozhovor s pacientom je hodinový. Všetko si hovoríme a nastavujeme. Aj pri liekoch je nevyhnutná zmena životosprávy, aj pri operácii. Inak by strácali pacienti nielen tuk, ale aj svalovú hmotu. Rovnako netreba zabudnúť na psychiku.
Ak mám BMI pod 30, lieky nepredpisujete?
Výnimočne.
Ste za užívanie liekov na chudnutie?
Keďže obezita je choroba, treba ju liečiť a podľa stupňa obezity dodržiavať rôzne odporúčania. Základom je vždy zmena životosprávy. To je 90 percent úspechu. Liek je len barlička. Keď sa však preplácajú bariatrické operácie, prečo by sa nemala preplácať liečba antiobezitikami aspoň čiastočne u stredne a viac obéznych pacientov?
Máme dostatočné štúdie – dosahuje sa podobný efekt ako pri zmenšení žalúdka, a to bez radikálneho zásahu do organizmu. Keď niekomu odstránite tri štvrtiny žalúdka, už nikdy to nevrátite späť. V tomto smere by sa mala uberať zdravotná politika. V iných krajinách si urobili farmako-ekonomické prieskumy, či je to zvládnuteľné a efektívne. Vyšlo, že áno.