Kedykoľvek sme sa spolu v minulých rokoch zišli na rozhovor, zastihla vás nejaká smutná udalosť. Vlani sme si naplánovali schôdzku a prišla do toho smrť vášho psíka. Tento rok ma teší, že sa vám nič negatívne nestalo.
Dúfam, že už je všetko zlé za mnou...
Nemôžem sa asi neopýtať na to, ako ste zvládli situáciu po tom, ako vlani tragicky zahynul váš zvierací „parťák“. Zmizol vtedy z pražskej veterinárnej kliniky, kde ho mali strážiť. Napriek tomu, že po ňom pátralo veľa ľudí aj vďaka zverejneniu vašej prosby na sociálnych sieťach, koniec príbehu bol smutný. Psík sa síce našiel, ale už bolo neskoro. Zrazil ho vlak.
Každý človek, ktorý má rád svojho psa, vám potvrdí, že je to právoplatný člen rodiny. Pre mňa to bol môj kamarát, čo ma bezhranične miloval. Veterinárnej klinike som vtedy svojich dvoch psíkov zverila s úplnou dôverou. Keď mi doma odriekla pani na stráženie a ja som odchádzala s dcérou na niekoľko dní do zahraničia, na klinike sa mi ponúkli, že mi ich postrážia. Verila som, že sa mi tam o nich najlepšie postarajú. Nedbalosťou ich pracovníčky, ktorá mala psíkov na starosti, potom z kliniky jeden utiekol.
Správa o zmiznutí môjho Jordyho ma zastihla v noci niekde uprostred Indického oceánu. Dostala som z toho panický záchvat, vôbec sme s dcérou nevedeli, čo máme robiť. Keby sme boli v Prahe, hneď by sme ho bežali hľadať. Samozrejme, snažili sme sa dostať prvým lietadlom domov, čo nebolo vôbec jednoduché. O tom, že sa našiel na koľajniciach, sme sa dozvedeli na spiatočnej ceste. Stále sa s tým nemôžem úplne vyrovnať.
Keď si na to spomeniem, predstavím si, ako sa ma môj verný psík vydal hľadať. A bežal niekde v mrazoch, aké vtedy v januári panovali, rušnými ulicami Prahy. Dva mesiace potom som musela dať uspať svojho druhého psíka. Ani neviem, ako som na to našla silu. Bol veľmi chorý a trpel, pretože nemohol dýchať. Mohol žiť len v kyslíkovom boxe, ktorý som mu zaobstarala domov. Aj keď veterinári robili, čo mohli, aj tak sa jeho stav zhoršoval. A tak som si tú stratu členov rodiny vybrala naraz. Pochybenie kliniky pre sestru, ktorá išla s Jordym na prechádzku bez vôdzky v nezabezpečenom priestore, stále riešim so svojím právnikom.
Už však vraj máte nového psieho parťáka.
Pred rokom som si zaobstarala šteňa rodézskeho ridgebacka. A je to jedným slovom moja veľká láska!
Čo vám ešte robí radosť?
Mojím najväčším šťastím je moja dvadsaťtriročná dcéra Kateřina. Keď mala dva roky, prežila som ťažkú autonehodu. A som presvedčená o tom, že ma tu osud nechal pre ňu. Kateřina je veľká milovníčka zvierat ako ja. Chováme spolu kone, ona ich aj trénuje a jazdí parkúr. A okrem toho študuje v Prahe manažment na vysokej škole.
Vlani sme aj s jej otcom oslávili jej promóciu, získala bakalársky titul. A veľmi sme si to všetci užili. Som vďačná za to, že ako rodina stále skvele fungujeme a máme medzi sebou krásne vzťahy. Kateřina je teraz v nadväzujúcom štúdiu, a tak dúfam, že si o rok urobíme repete na jej ďalšiu promóciu.
V poslednom čase ste dostávali samé pekné herecké príležitosti. Popri dvoch filmoch a hlavných rolách v niekoľkých predstaveniach ste v Prahe v Divadle Hybernia organizovali charitatívny koncert. Mimochodom, nevedela som, že ste aj producentka.
Mám Agentúru Divinus, s ktorou sa venujem produkovaniu divadelných predstavení, koncertov a charitatívnych projektov. Podľa mňa je dôležité myslieť aj na iných ľudí, ktorí nemali v živote toľko šťastia ako my.
Organizácii charitatívnych koncertov sa venujete dlhodobo. Čo bolo na ich príprave zatiaľ najnáročnejšie?
Tohtoročný koncert Spievame pre Teba nebol možno, čo sa týka prípravy, taký zložitý ako ten minuloročný, ktorý sme organizovali v Prahe v Obecnom dome. Jeho výťažkom sme urobili radosť klientom z Nadačného fondu Slnko pre všetkých. Bola to veľká akcia, ktorú vysielala Česká televízia v priamom prenose. Minimálne rok som televíziu presviedčala, aby do toho išla, pretože oni majú vlastné charitatívne projekty, ktorým sa venujú.
Nie je preto ľahké zvonku do vysielania niečo presadiť. Obecný dom je obrovský priestor. Zaplniť ho divákmi a zorganizovať v ňom prevádzku našej akcie teda nebolo vôbec jednoduché. Ale bola to cenná skúsenosť. Možno preto som sa tento rok rozhodla pre náš koncert zohnať niečo menšie. Uvažovala som aj o Divadle na Vinohradoch, ktoré je mojou srdcovou záležitosťou, pretože som v ňom ako herečka ešte počas štúdia začínala a strávila tam krásne roky. Celkom som sa tešila, že by som sa tam na javisko mohla na chvíľu vrátiť. Všetky tieto akcie sa však musia objednávať dlho dopredu. Nakoniec mi vyšli v ústrety v Hybernii. Samozrejme, ten priestor sme si museli zaplatiť.
Žijeme v trhovom hospodárstve a charitatívne projekty nemajú v tomto smere žiadnu výhodu. Najdôležitejšia položka zo zoznamu povinností je vojsť sa do finančného rozpočtu. Tá najradostnejšia je pozvať účinkujúcich, ktorí sú k nám láskaví a vystúpia bez nároku na honorár.
Zasahujete účinkujúcim do repertoáru, ktorý si chcú zaspievať?
Je iba na nich, aké piesne si vyberú. Aj keď je, samozrejme, tvrdý oriešok celé vystúpenie zo speváckej a z tanečnej stránky poskladať tak, aby do seba bezchybne zapadalo. Ale stojí to za to, pretože to robíme kvôli tomu, aby sme odovzdali zaujímavú finančnú sumu chorým deťom, ktorým vďaka tomu aspoň trochu uľahčíme ich údel.
A ich starajúcim sa rodičom tým máličko pomôžeme v ich náročnej životnej situácii. Človek, samozrejme, nemôže spasiť svet. Ale ak by sme pomohli len niekoľkým deťom, sme radi, že to môžeme urobiť. Ja to mám odjakživa takto nastavené vo svojej povahe a myslím si, že tak to cíti veľa ľudí. Výťažkom z koncertu v Obecnom dome sme pre charitu zarobili vyše tri milióny, z ktorých všetky išli do poslednej koruny tým, čo to potrebujú. Urobilo nám to obrovskú radosť. Žijeme, bohužiaľ, v smutnej dobe. Pre to, čo sa deje v zahraničí, nie je v našich životoch veľa radosti. O to je potom každá takáto udalosť pre mňa cennejšia. Tento rok peniaze zo vstupného a od našich sponzorov putujú ku konkrétnym chorým deťom, ktoré vytypovala všeobecne prospešná spoločnosť Život deťom.