Asi ste v živote neprežili nič ťažšie...
Samozrejme. To máte stále v sebe, nikdy sa toho nezbavíte. Čas to len trochu zahladí, ale nie je deň, keď by som si nespomenul. Doma visia jej fotky, stále sa vám to nejako pripomína. Samozrejme, že to bolo to najťažšie, čo človeka môže stretnúť, to vám povie každý, kto stratí decko. Jediné, čo tú bolesť zmierňuje, je to, že viem, že som to nemohol nijako ovplyvniť, že som to nezavinil a nemohol som s tým nič robiť. Neviem si predstaviť, ako sa žije s tým, keď niekto smrť svojho dieťaťa zaviní, napríklad pri autonehode.
So svojou ženou ste tiež jeden z mála párov, ktorý takú tragédiu prekonal a nerozišiel sa...
Áno, prežívali sme to spolu s Karlom a Vendulou Svobodovcami, ktorým v rovnakom čase ochorela dcéra Klárka, a im sa nakoniec vzťah udržať nepodarilo. Nás to, naopak, ešte viac zomklo, čo presne zodpovedá teóriám psychológov a psychiatrov, ktorí hovoria, že partneri sa v takejto situácii buď zomknú, alebo rozídu. My sme mali to šťastie, že sme spolu ostali, a tiež sme mali ešte staršiu dcéru Klárku, ktorá nás potrebovala. Časom sa potom Klárke narodil Séba, toho sme s manželkou vychovávali, keď Klárka študovala v Amerike, takže náš dom zase pomaly začal ožívať. No tých desať rokov po Míšinom odchode bolo veľmi ťažkých, aj pre Kláru, ktorá sa s tým dlho nemohla vyrovnať a bojovala s psychickými problémami. Trvalo dlho, kým sa dala úplne do poriadku.
Pamätáte si ten okamih, keď ste po Miškinom odchode prvýkrát začali skladať?
Bral som to jednoducho ako úlohu, vedel som, že je to možno jediný spôsob, ako pokračovať v práci, a skončiť som nemohol, Miška by to ani nechcela. A prekvapujúco to šlo celkom rýchlo, Kleopatru som napísal čoskoro, aj keď ju zasiahlo ešte jedno úmrtie, keď hneď na začiatku našej spolupráce do textárskeho neba náhle odišiel libretista Zdeněk Borovec. Mal v tom čase napísanú asi tretinu textov vrátane hlavného hitu Teď královnou jsem já. Našťastie sa mi podarilo dohovoriť s Fanánkom, s ktorým sme sa predtým pracovne stretli na ľadovej revue Princezná Zmrzlina. A hoci on je pankáč a ja ťažký popikár, celkom nám to dohromady išlo. V Kleopatre potom na Zdeňka nadviazal a napísal skvelé texty. Takže to boli celkom ťažké pôrodné bolesti, ale dátum premiéry bol obrovsky mystický – 22. 2. 2002 – a Kleopatra mala ohromný úspech.
Mimochodom, ako veľmi ste si dali záležať na dátume vydania svojej novej platne?
Chcel som, aby vyšla na MDŽ, čo sa aj podarilo, aj keď krst bol o niečo neskôr. Povedal som si, že keď už 90 percent môjho publika tvoria ženy a dievčatá, dám im to ako taký darček k ich sviatku.
Po svojej tete Dagmar Kludskej viete vykladať karty. Vyložili ste si ich aj kvôli platni?
Vyložil. A vyšli výborné karty. Na tento album aj všeobecne na všetko, na čom teraz pracujem, na spoluprácu s vydavateľstvom aj na O2 arénu, a zatiaľ to všetko vyzerá naozaj dobre. Aj keď nikdy neviete, odkiaľ čo môže prísť.
Ženy hrali dôležitú úlohu v čase vášho dospievania. Po tom, čo sa vaši rodičia rozviedli, vychovávala vás mamička sama a veľa času ste trávili s jej tromi sestrami a rodinou Kludských. Chýbal vám mužský element alebo vám to tak vlastne vyhovovalo?
Zas také hrozné to nebolo, okrem mnohých tetušiek bolo v rodine Kludských aj veľa strýkov, babička s dedkom, bratrancami a so sesternicami, jednoducho celý ten pelhřimovský činžiak, ktorý rodine Kludských patril už od prvej republiky. Takže som nijako netrpel. Je však pravda, že od času, keď otec v šesťdesiatom ôsmom emigroval do Švajčiarska, sme desať rokov nemali žiadny kontakt a úplne sme sa odcudzili. Po desiatich rokoch som vďaka Ivanovi Vyskočilovi, s ktorého sestrou sa otec vo Švajčiarsku oženil, získal na otca kontakt a zase sme sa začali vídať, čo bolo po takom dlhom čase, samozrejme, dojemné. Do života sa mi vrátil otec aj sestra Michaela, ktorú mal otec po rozvode v starostlivosti. Začal som potom za nimi často jazdiť a vo Švajčiarsku v roku 1987 zhodou okolností vznikla práve pieseň Pár přátel.
V dôsledku dcérinej smrti ste prešli tiež hlbinnou terapiou, pri ktorej ste sa vrátili do minulých životov. Čo ste sa o sebe vtedy dozvedeli?
To bola veľmi zvláštna skúsenosť, počas tej terapie som napríklad vyslovil veci, o ktorých som dovtedy nikdy nepočul. Napríklad pojem Nifogária. Vyzeralo to, že som tam kedysi žil, videl som sa tam ako malý, blonďavý, kučeravý chlapček, čo behá po obrovskej zelenej lúke. Potom som sa videl v Egypte ako takzvaný vykonávateľ na galérii, kde som velil veslárom, čo je možno jedna z mojich karmických záťaží, pretože som k nim bol asi dosť krutý, možno som ich aj bičoval, neviem. V každom prípade ani slovo vykonávateľ som dovtedy nikdy nepočul ani nepoužil.
Dokonca som podľa psychologičky Marty Foučkovej, ktorá terapiu viedla, chvíľu hovoril po egyptsky. Tieto zážitky ma utvrdili v tom, že posmrtné životy existujú, a tiež mi dali veľa odpovedí na to, prečo Miška musela tak skoro odísť. Verím v reinkarnáciu, verím v to, že sa sem vraciame a že energia, ktorá v nás je, sa úplne nestráca, ale vracia sa do novej telesnej schránky a pokračuje tu. Takže život je taká škola, v ktorej si vlastne čistíme ducha. Tá terapia mi naozaj dala dosť a som rád, že som si ňou u Marty mohol prejsť, pretože v tom čase už mala vyše sedemdesiat rokov a robila ju veľmi zriedkavo. Mňa však neodmietla.
