Ako sa to robí? Ide o nejakú formu hypnózy?
Ťažko sa to vysvetľuje, ale o hypnózu nejde, ste normálne pri vedomí, terapeut vás len vedie, čoraz ďalej a ďalej do váš-
ho podvedomia, ale vy ste stále bdelá, len zavedená do svojho deja. Je to, akoby ste sa ocitli v nejakom historickom filme, zvláštny pocit.
Dostali ste tiež odpoveď na otázku, prečo máte hudobný talent?
Nie, ale vlastne som sa o to ani nezaujímal. Je však zvláštne, že niekto ten dar má a niekto nie. Moja žena napríklad nemá vôbec hudobný sluch a ja jej akýkoľvek spev zakazujem, pretože to sú tóny absolútne neidentické. Takže je dobre, že vie hrať tenis. A ona si zo mňa zase uťahuje, keď si spolu ideme zapinkať, nech vraj hrám tenis radšej s niekým iným.
Čím sa zaslúžila o to, že vaše manželstvo vydržalo?
Marcela je taká tá správna ženská do nepohody. A navyše mám pocit, že sme spriaznené duše. Často napríklad v rovnaký okamih myslíme na rovnakú vec, často rovnakú vec vyslovíme naraz. Keď treba niečo riešiť, sme v mnohých veciach zajedno, až si niekedy hovoríme, či sme v nejakom minulom živote neboli súrodenci, pretože takáto spriaznenosť sa vidí málokedy.
Takže ste navzájom aj najlepší priatelia...
Rozhodne, my sa ani nehádame, nenadávame si, správame sa k sebe slušne, je to aj otázka nejakej tolerancie a rešpektu, ctiť si toho druhého. Tých aspektov je viac. Niekedy napríklad vidím nejaké hádky našich kamarátov a hovorím si, aké je to zbytočné a o ničom. Možno nás takto ovplyvnili práve tie ťažkosti, čo sme prežili, že si nad niektorými vecami lepšie vieme udržať nadhľad. Takže si niekedy hovorím, že možno aj toto je niečo dobré, čo nám tá tragédia priniesla. Je jednoducho fakt, že keď prežijete takú ťažkú skúsenosť, viac si vážite život, tiež by som povedal, že som tolerantnejší, ako som býval. Jednoducho už veľa vecí neriešim, pretože viem, že to za to nestojí.
Áno, ľudsky aj duchovne ma to veľmi posunulo, ale daň za to je veľmi veľká. Možno si človek taký osud vyberie, aby ho to posunulo do tých, ako ja hovorím, jemnejších vĺn. V podstate celý svet stojí na magnetickom poli a na vyšších či nižších vibráciách. Človek to prijíma ako samozrejmosť, ale vo svojej podstate je neuveriteľné, ako to funguje. Vezmite si, koľko je len u nás telefónnych čísel, koľko ľudí má mobil, a vy sa vďaka jedinému číslu vždy dovoláte tam, kam chcete, všetko na základe pár pospájaných čísel. Alebo keď si naladíte rádio, koľko je staníc. Proste na tom našom, hoci hmotnom svete existuje ešte veľa vecí, ktoré sú stále mimo našej kontroly a chápania.
Kedy ste si po prvýkrát pomysleli, že by naše cesty mohlo niečo ovplyvňovať, či už to nazývame Bohom, alebo vesmírom?
Určite práve v čase, keď sme prišli o dcéru. Vtedy som sa začal veľmi zaoberať ezoterikou, otázkami, prečo sa nám to stalo, aký to má význam. Začal som si kupovať knihy v jednom špecializovanom kníhkupectve na Celetnej, tam som práve narazil na knihu Som od Marty Foučkovej. A potom tiež na Helenu Blavatskú, Rudolfa Steinera, Friedricha Nietzscheho (filozofi konca 19. storočia, ktorých myslenie bolo mystické, príp. až ezoterické, pozn. red.) a došlo mi, že týmito záležitosťami sa ľudia zaoberali už dávno. Tiež bolo zvláštne, že som v tom čase začal stretávať ľudí, ktorých stihol rovnaký osud. Možno je to zase princíp toho vlnového poľa, keď sa navzájom priťahujú ľudia s podobnými skúsenosťami.
Máte v šoubiznise skutočného priateľa?
Mám z tohto prostredia veľkého priateľa, je dokonca krstným otcom nášho vnuka Sebastiana a je to Leon Tsoukernik, čo je veľký mecenáš umenia. Veľa mi v živote pomohol a pomáha aj všeobecne. A potom mám, samozrejme, pár ďalších priateľov, o ktorých viem, že sa na nich v núdzi môžem obrátiť, tých viac ako desať nebude. Potom už sú to kamaráti a potom známi.
Zradil vás niekedy niekto, alebo máte taký čuch na ľudí, že k tomu nedošlo?
Myslím si, že vyloženú zradu som nikdy žiadnu nepocítil. Určite, pár ľudí nad sebou stratilo kontrolu a využívali ma, to sa stávalo a skončilo sa to, samozrejme, rozchodom, či už v ľudskej, alebo pracovnej rovine. Také situácie však nastávajú v živote každého z nás. No že by ma niekto vyložene ranil alebo zradil, takú skúsenosť nemám.
Vybavil sa mi teraz jeden incident z minulého roka s Romanom Ondráčkom...
Ten napadol moju ženu, ale on bol a stále je chorý, trpí bipolárnou poruchou, a tam je ťažko súdiť, to je skutočne ťažká choroba. Takže mu nič nevyčítam ani sa naňho nehnevám, pretože on nevedel, čo robí, to je jednoducho Jekyll a Hyde. Skôr ho ľutujem, ale, samozrejme, spolupracovať sa s ním nedá, hoci sme spolu na platni Funky 2 naspievali pesničku Rakeťák. Spočiatku s ním bolo fajn, ale potom sa jeho správanie začalo zhoršovať, čo je tiež dôvod, prečo sa vlastne rozpadol Těžký Pokondr. Roman sa jednoducho musí liečiť. Myslím si, že určitý čas mu pomáhali lieky, ale mám podozrenie, že ich potom prestal brať a, naopak, občas sa napil, čo je pri tejto chorobe nešťastie.
Čo by ste si ešte želali?
Aby 13. a 14. júna dopadla dobre O2 aréna, na ktorej nás čaká ešte veľa práce, aby ľudia odchádzali z mojich koncertov spokojní. Želal by som zdravie sebe a svojej rodine a, samozrejme, zdravie a šťastie pre všetkých, akokoľvek to znie pateticky alebo demagogicky. Ale keď vidíte, čo sa vo svete deje, potom, samozrejme, premýšľate nielen nad tým, čo bude ďalej, ale hlavne čo čaká naše deti a vnúčatá. Pre nich predovšetkým by som si prial, aby svet zostal relatívne v poriadku, aby už ľudia nezažívali vojny a žiadne nešťastia.
