Keď sme sa pred piatimi rokmi stretli naposledy, končila sa práve prvá vlna covidu. Tentoraz nie je atmosféra v spoločnosti oveľa veselšia...
Musím priznať, že pre mňa osobne veselšia je. Za uplynulý rok sa mi toho podarilo toľko, že je to pre mňa veľmi pozitívne a veľmi plodné obdobie. Ale chápem, že to myslíte globálne, a z toho pohľadu fakt nemáme dôvod na radosť. Mám pocit, že v dôsledku covidu je priebeh predtým bežných chorôb nejaký náročnejší, všetky tie chrípky a angíny, ktoré boli kedysi o týždeň preč, sa teraz liečia skoro mesiac a nedá sa ich zbaviť. K tomu politická situácia, čo si budeme vykladať. Ale čo s tým narobíme? Musíme žiť ďalej, nonstop, inak to nejde.
Po trinástich rokoch vydávate nový autorský album. Prečo to trvalo tak dlho?
Mal som pocit, že od posledného albumu Abnormálnej hic, ktorý som vydal v roku 2012, v podstate nebol veľmi dôvod. Začal som veľa koncertovať a moji fanúšikovia, samozrejme, chceli hlavne tie najväčšie hity. Keď prídem s novou pesničkou, je fakt ťažké ju presadiť. Preto sme si teraz pri práci na novej platni s vydavateľstvom Brainzone dosť lámali hlavu nad tým, ako to urobiť, aby tie prípadné nové pesničky zase nezapadli, aby to malo nejaký zmysel, aby to bolo zaujímavé pre rádiá, pre poslucháčov i pre vás novinárov, respektíve ľudí, ktorí o hudbe píšu, nerád hovorím kritici, nemám to slovo rád. Preto som chcel album urobiť inak.
Obrátil som sa na producenta Laca Vajdičku, či by nezohnal niekoho zvonku, kto by mi napríklad napísal pár pesničiek. Navrhol Martina Terefeho (švédsky hudobný skladateľ a producent žijúci v Londýne, produkoval niekoľko albumov ocenených Grammy, pozn. red.), za ktorým sme sa vybrali do Londýna, a hneď sme si padli do oka. Začali sme spolu takzvane muzicírovať, až vznikli tri piesne. On napísal muziku, ja som do toho preludoval, tu a tam som tam niečo pridal, jednoducho perfektný súlad. Keď sme mali demo hotové, večer v hoteli som nemal čo robiť, a tak som to skúsil otextovať. Druhý deň som to rovno naspieval, a demo sme mali v podstate hotové.
Vy si pritom texty nikdy nepíšete...
No práve, ale tam mi prekvapujúco napadali dobré veci, dokonca ma pochválili aj niektorí hudobní publicisti. A keď už sme mali tri pesničky, bolo jasné, že to nahráme s kapelou. Takže som sa do Londýna o štrnásť dní neskôr vrátil a Martin mi predstavil kapelu, ktorá sprevádza Robbieho Williamsa a Jamesa Blunta. Skvelé bolo, že sme nahrávali pekne po starom, celá kapela spolu.
Najskôr sme každú pesničku naskúšali, aby sme sa zohrali, to už sa dnes, bohužiaľ, robí málokedy, teraz nahráva každý hudobník svoj part zvlášť a v štúdiu sa to potom zmixuje dohromady, ale podľa mňa to nie je úplne ono. Takže sme mali hotové tri skvelé veci, a čo teraz s tým? Chcelo to album. A tak som Martinovi navrhol, nech spolu urobíme celú platňu, a on súhlasil.
Aké bolo nahrávať s hudobníkmi, ktorí sprevádzajú také svetové hviezdy?
Sú to nesmierne pokorní, milí a skromní ľudia. Ohromne milý a zábavný bol napríklad bubeník Karl Brazil, ktorého časopis Melody Maker vlani vyhlásil za bubeníka roka. Ale rozumeli sme si fakt všetci. Sranda bola, že oni netušili, že hrám na piane, mysleli si, že som len spevák, takže priviedli aj pianistu. Opatrne som im povedal, že piano by som si predsa len rád nahral sám. S klávesistom a multiinštrumentalistom Glenom Scottom, ktorý mi svojím černošským hlasom okrem iného naspieval skvelé sprievodné vokály, sme sa potom dohodli, že on nahrá tie syntetické veci ako organ, hammondky a tak, a ja si nahrám piano, a fakt to všetko fungovalo skvele.
Spomenuli ste, že fanúšikovia vždy chcú hity a nové piesne prijímajú ťažko. Zrejme to súvisí s nejakou nostalgiou. V júni vás čaká koncert v O2 aréne. Ako veľmi vyjdete publiku v ústrety so starými piesňami, keď ste teraz vydali novú platňu?
Tu sa stala úžasná vec, že tie nové pesničky sú také dobré, nie mojou zásluhou, ale hlavne vďaka produkcii, že ich prijali nielen fanúšikovia, ale aj rádiá a kritici. To sa málokedy podarí. Takže fanúšikovia mi, naopak, píšu, že si želajú, aby som v O2 aréne zahral nové veci ako Život je náš alebo Náš cíl, ktoré už na YouTube a Spotify počúvajú.
Takže som ich tam už zaradil tak, aby to dramaturgicky malo hlavu a pätu. Ten koncert tentoraz navyše bude inak koncipovaný, budem tam mať kruhové pódium uprostred arény a osvetlenie programujú light dizajnéri z tímu Erosa Ramazzottiho a Andreu Bocelliho, teda Taliani, ktorí to poňali úplne inak, takže celý koncert bude iný, ako je moje publikum zvyknuté. Bude tam 3D projekcia a množstvo zaujímavých svetelných efektov a tiež tam nebude toľko hostí, ako som mával.
Kto vás v kariére najviac naučil?
Jednoznačne Karel Gott, to bol môj veľký učiteľ. A nielen v tom, ako sa má človek správať všeobecne alebo ako sa má správať k fanúšikom. Ešte keď som bol mladší a tak trochu nevyzretý, sťažoval som sa mu, že sa so mnou stále chce niekto fotiť a že stále chce niekto podpisy a že som už z toho unavený. Karel vtedy povedal: „Prosím ťa, vieš, čo je horšie? Keď sa so spevákom nikto fotiť nechce. Tak buď rád.“
A to bola veta, ktorú mám dodnes v hlave. Odvtedy viem, že človek má byť šťastný a vďačný za to, že mu niekto fandí a páči sa mu, čo robí. Často na Karla myslím, pretože obzvlášť v posledných rokoch sme toho spolu prežili veľa. Je neuveriteľné, že od jeho odchodu ubehlo už päť rokov, stále tu veľmi chýba. V našej brandži predstavoval určité spojenie, bol to tmelič a nikto taký už tu nie je, kto by dokázal šoubiznis takto spájať dohromady. A hlavne s ním vždy bola veľká zábava, bol vtipný, nepokazil žiadnu srandu. Našťastie, je tu nejakým spôsobom, minimálne prostredníctvom svojich piesní, s nami stále.