Je niekto, kto by vás inšpiroval k tomu, aby ste pre neho ešte zložili hit?
To je skôr otázka zákazky. Keď píšem pre niekoho iného, musí o to požiadať on, ja nechodím piesne ponúkať. Ono sa síce hovorí, že muzikanti majú vždy niečo v šuplíku, ale ja nie. Môj šuplík je prázdny, ja takto nepracujem. Píšem, ak niekto o pieseň požiada. Potom sa dohodneme, a keď už mám skladať, chcem robiť aj produkciu, aby to malo zmysel. A ak je to už známejšia osobnosť, snažím sa urobiť s ňou rovno celý album, ako sa to robí vonku, jedna pieseň nemá veľmi zmysel.
Ani Dlouhá noc pre Helenu Vondráčkovú nevznikla spontánne?
S Helenou som spolupracoval dlhé roky, tých vecí sme dovtedy spolu urobili viac, dokonca dva alebo tri duety. Dlouhá noc bola ponuka, pri ktorej mi Helena jasne vysvetlila, akú pieseň by si predstavovala. A pôvodne to ani nemal byť hlavný singel, páni z vydavateľstva Tomáš Filip a Marcel Šůcha vtedy rozhodli, že ten hlavný hit bude Vodopád.
Povedal som, že to je ich vec, oni sú vydavatelia, a sám som vlastne nebol úplne stopercentne presvedčený, že Dlouhá noc je tá najväčšia „pecka“. Ja som sa len snažil Helene zložiť to, čo chcela, a že sa z toho stal megahit, spôsobili disk-
džokeji v rádiách, ktorí ju začali púšťať. To sú skrátka veci, aké sa vopred nikdy nedajú stopercentne odhadnúť. Môžete tušiť nejaký hitový potenciál, parametre, aké potrebujete, ale to, či sa z piesne stane megahit, je vždy len na fanúšikoch.
Ako dnes s novými piesňami fungujú sociálne siete? Sama som pár nových pesničiek a hudobníkov objavila napríklad vďaka videám na Instagrame...
Myslím si, že dostať pieseň do povedomia je dnes napriek sieťam zložitejšie. Predtým bolo jediné médium – rádio. Pár staníc, ktoré počúvala väčšina ľudí, a keď vám tam skladbu vzali a hrali ju niekoľkokrát denne, malo to obrovský efekt. Dnes je oveľa ťažšie pieseň do rádia dostať. Takže áno, hudba sa dáva na siete, ale musíte to fanúšikom oznámiť. A teraz ako? Väčšina ľudí počúva rádio napríklad v aute. Človeku sa páči pesnička, a tak si ju potom nájde na Spotify alebo na YouTube. No dostať novú pesničku do povedomia je stále nesmierne ťažké.
Aj keď sa už tá pieseň začne takto promovať, nie je ešte isté, či ju poslucháči prijmú. Ja som mal napríklad celkom problém s piesňou Je mi líp, ktorú som vydal vlani ako taký letný singel. Predpokladal som, že má hitový potenciál, lenže pre mojich fanúšikov to už bolo príliš mimo môjho štýlu. A chytili sa až ďalšie single Náš cíl a Život je náš, až tam si fanúšikovia povedali: áno, to je niečo iné, to už je Michal, aj keď trochu iný. Takže nie je jednoduché trafiť sa do vkusu a momentálnej nálady publika.
Na novom albume máte dokonca pieseň o Nelly Korda, golfistke a dcére tenistu Petra Kordu. Ako vám to napadlo?
To bola náhoda. Petr hrával s mojou ženou (tenistka Marcela Skuherská, pozn. red.), poznáme sa a kamarátime nejakých tridsať-štyridsať rokov. Ich rodina žije v Amerike, občas si napíšeme, zavoláme, ja poprajem, keď Nelly, Jessica alebo Sebastian niečo vyhrajú. A zhruba pred rokom ma Petr požiadal, aby som mu poslal výber svojich hitov, že by si ich doma rád púšťal.
Ja som mu ich poslal aj s gratuláciou pre Nelly, ktorá sa práve vtedy stala svetovou jednotkou, a napísal som mu, že práve pracujem na novej platni a chcel by som o Nelly niečo zložiť, či by im to neprekážalo. Petr súhlasil, len chcel, aby si Nelly tú pesničku mohla najskôr vypočuť. Takže som to napísal, nakoniec som tam zakomponoval aj jej súrodencov. Jednoducho som si hovoril, že niečo pre golfistov chýba.
Športových šlágrov máte na konte niekoľko, spomeňme napríklad Nagano alebo ešte dávno pred revolúciou hudbu k spartakiáde. Pritom vy úplne aktívny športovec nie ste, je to tak?
Je fakt, že okrem chlapcov, hokejistov z Nagana, som napísal pieseň aj pár tenistom a futbalistom, napríklad Rosimu alebo teraz na rozlúčku Limberskému, keď sa lúčil s futbalom, a tiež niekoľko hymien pre futbalové či iné športové kluby. Myslím si, že športovci sú so mnou spätí práve vďaka mojej žene, ktorá hrala tenis súťažne, takže je tam množstvo väzieb. Ja žiadny ortodoxný fanúšik nie som, rád sa pozriem napríklad na hokej alebo futbal, tenis alebo golf, a keď o niečo ide. Určite to nesledujem denne.
Ale s partiou veteránov z Nagana, ako je Jarda Jágr, Ruča, Jirka Šlégr alebo Vláďa Růžička, k sebe jednoducho máme blízko, sme občas v kontakte, mnohým z nich som dokonca spieval na rôznych oslavách alebo na svadbách. Samozrejme, teší ma, že majú radi moje pesničky, a je pre mňa česť, keď si ma na nejakú takúto udalosť pozvú.
Čakajú vás šesťdesiate piate narodeniny. Čo vlastne považujete za svoj životný úspech?
Asi to, čo sa mi vlani podarilo s piesňou Pár přátel stačí mít, ktorú som nechal pretextovať na Oh What a Dream We Had ako hymnu organizácie Prevent Cancer Foundation a naspieval som ju s niekoľkými svetovými hviezdami na čele s Billym Idolom, Richardom Marxom a Larou Fabian. Taká vec sa asi podarí len raz za život. Je to niečo pre českého autora a interpreta úplne výnimočné, takmer neskutočné. Pretože niečo iné by bolo prespievať povedz-
me nejaký americký hit a nalákať naň zahraničné hviezdy. Ale to, že tie známe mená idú naspievať českú pieseň, ktorú nikto nepozná, je naozaj nevídané a pre mňa fakt asi životný úspech.
Ako k tomu došlo?
Bola to, samozrejme, náhoda, ako väčšina vecí v živote. Vlani v marci som sa na dovolenke náhodou stretol s Carolyn Aldige, zakladateľkou organizácie Prevent Cancer Foundation, a dali sme sa do reči. Rozprávali sme sa o tom, čo robíme, a ona spomenula, že práve oslavuje 40. výročie založenia svojej nadácie. A ja som len tak udrel, či majú nejakú hymnu. A ona, že nie a že by vlastne bolo fajn nejakú mať. Pustil som jej pár svojich pesničiek a pri Pár přátel povedala: „To je ono, túto pieseň by sme chceli.“ Ja som ju potom dal otextovať Charliemu Midnightovi, ale keď som ju naspieval, pripadalo mi to také chudobné. Ako hymna to chcelo viac hlasov. A tak Laco Vajdička začal obvolávať svoje kontakty, najskôr kývli Billy Idol a Richard Marx, potom sme sa sústredili na nejaké ženské hlasy, získali sme Laru Fabian, Kimbru, Noah Cyrus a Braisona Cyrusa, Il Divo, tiež je tam spevák kapely Rasmus a Marcelito Pomoy. Takže pomaly sa to nabaľovalo, až sa z toho stala taká „veľkopieseň“, navyše so sprievodom Českej filharmónie. To bol odo mňa tiež celkom drzý nápad, pretože tá nikdy nič popové nenatočila, a navyše pri nej platí pravidlo, že si všetko musí odhlasovať. A tu zdvihli ruku všetci jej členovia, to pre mňa bola tiež veľká česť. Natáčali sme v Rudolfíne a bolo to nádherné, zapojil som do toho Fine Gospel Time Zuzany Stirskej, aby to malo správne veľký zvuk. Takže veľká produkcia, všetko to trvalo strašne dlho vrátane klipu, ktorý sme dali prerobiť, pretože sa nám pôvodný zámer nepozdával, ale myslím si, že to úsilie stálo za to.
Pre vás má táto téma aj osobnú rovinu, rakovina vám pred dvadsiatimi piatimi rokmi vzala mladšiu dcéru Míšu, ktorá vtedy mala deväť rokov. Priznali ste, že keď ste sa s touto tragédiou vyrovnávali, pátrali ste po zmysle, po dôvode, prečo sa tak stalo. Môže v tom tento počin pomôcť?
Určite, pretože som chcel, aby po Miške zostal nejaký odkaz, keď už tu s nami bola iba taký krátky čas. Už keď sa to stalo, som vedel, že chcem urobiť niečo na jej počesť, ale chvíľu to trvalo. Prvou takou vecou bol vlastne muzikál Kleopatra, ktorý bol veľmi ovplyvnený tým, že sme Mišku stratili. Ja som vtedy nechcel robiť vôbec nič, ale prišiel za mnou môj veľký kamarát a naliehal na mňa, že musím začať pracovať, urobiť niečo veľké, nech vraj napíšem napríklad muzikál. Povedal som mu, že na to je potrebný kapitál. Kde vezmem dvadsať miliónov? A on mi sľúbil, že peniaze zoženie, nech začnem písať. Že kvôli Miške musím pokračovať. Miška sa v muzike Kleopatry veľmi zobrazila, preto sú niektoré piesne také smutné. Asi je to nevyhnutné, ak máte ten dar, že zhora zbierate melódie a píšete muziku, že sa v nej odráža, čo práve prežívate. Takže áno, mám radosť, že sa nám tá medzinárodná hudba podarila a že Miškinmu krátkemu životu dáva ďalší zmysel.
