Na čo ste si tam, naopak, nevedeli zvyknúť?
Na odlúčenie od rodiny a priateľov. Majo trávil veľa času na tréningoch a mne tam chýbala spoločnosť blízkych ľudí. Nie som typ človeka, ktorý si neustále vytvára nové priateľstvá. Môj okruh najbližších priateľov vznikol ešte na strednej škole.
Pri dvoch deťoch zrejme u vás doma nie je žiadna núdza o veselé príhody. Na čom sa najviac smejete?
Dievčatá sú v čarovnom veku, keď spoznávajú svet, dávajú si často do súvislosti veci, ktoré by vám ani nenapadli spojiť. Mladšia sa učí rozprávať, takže na dennom poriadku máme toľko skomolenín a novotvarov, že jazykovedný ústav by sa nestačil diviť.
Kedy vás, naopak, rozplakali?
Boli to slzy dojatia počas vystúpenia na Deň matiek. Od narodenia detí som zostala oveľa citlivejšia, takže mi stačí naozaj málo – smutný film, dojemný príbeh alebo len pocit hrdej mamy, keď vidím, že naše dcéry robia pokroky. Vtedy sa mi slzy kotúľajú po tvári takpovediac na počkanie.
Ste trpezlivá mama?
Učím sa ňou byť. Trpezlivosť totiž nikdy nebola mojou silnou vlastnosťou. Ale myslím si, že jedným z poslaní všetkých detí je naučiť nás väčšej trpezlivosti.
Za čo zvyknete Bellu a Leilu najčastejšie chváliť?
Napríklad, keď si vedia od seba navzájom vypýtať alebo požičať hračku. Nechválim ich stále a za všetko. Myslím si, že vo výchove je pochvala mocný nástroj, ktorý dokáže zázraky.
V čom sú si podobné a v čom zas rozdielne?
Ak by som to chcela trochu zveličiť, tak poviem, že spoločné majú len to, že majú rovnakých rodičov (smiech). V skutočnosti sú veľmi rozdielne, aj povahovo, aj výzorom. Stretávajú sa možno v temperamente a v energii, ktorú majú v sebe. A ešte spánok – ten nie je prioritou ani u jednej z nich.
