Jej tanečné kroky porota vždy hodnotila ako excelentné, všetci teda verili, že ju dovedú až na stupne víťazov. Kto iný si to totiž viac zaslúžil? O to viac, že okrem parketu musela tancovať aj doma okolo svojich troch ratolestí, vírusom, kašlu a detským soplíkom bola totiž tanečná šou Let´s Dance ukradnutá. Zuzane Porubjakovej (40) na nej, naopak, záležalo tak, že to aj popri tom všetkom dala. Ako sa cíti ako kráľovná?
Doteraz mám pred očami tú chvíľu, keď vo finále zaznelo vaše meno. Hlavou mi popri tom šlo, že toto ste už zažívali vlani – boli ste favoritkou, ale nakoniec z úst moderátorov vyšlo meno Kristiána Barana. Boli ste sklamaná?
Úprimne nie. Už dve kolá predtým som to cítila. Akoby som intuitívne tušila, že to asi nebudeme my. Takže som to zobrala veľmi pokojne. Mojím cieľom bolo dostať sa do finále. O to som naozaj stála, aby som mohla čo najdlhšie tancovať s Jarinom Ihringom. To sa nám podarilo a bolo to hrozne fajn. Jasné, po finále má človek chvíľu zvláštny pocit, akoby zlyhal, ale nie preto, že by som si tak želala vyhrať. Naopak, priznávam, že som sa toho trochu bála kvôli prílišnej pozornosti, ktorá by s tým prišla.
Pamätám si, že každému, kto dostal pozvánku do Let´s Dance, doteraz zdôrazňovali, že takúto možnosť má len raz za život. Čo vám preletelo hlavou, keď prišiel telefonát, že by ste sa na parket mohli vrátiť a dať si hneď repete?
Presne toto! Hovorila som si: ale veď to malo byť raz za život! Do poslednej chvíle som tomu teda neverila. Až keď nám začali chodiť konkrétne termíny na natáčanie dokrútok a všetkých vecí okolo, som pochopila, že sa to naozaj deje. A prišlo mi to ako krásny dar, že si to môžem zopakovať a ešte hneď po roku. Možno bolo dobre, že som vlani nevyhrala, lebo vo mne zostal pocit, že ešte mám kam ísť. Že je tam priestor posunúť sa. Napriek tomu som chvíľu váhala. Na prvú sériu som mala také krásne spomienky, že som to nechcela prekryť niečím ďalším. Nakoniec ale vyhral tanec.
Nie chuť tentokrát predsa len vyhrať? Keď totiž vlani trofej išla Kristiánovi Baranovi, v rozhovore mi niekoľkokrát zopakoval, že ju mal chuť zobrať a odniesť vám. Bol presvedčený, že ste si ju zaslúžili viac...
Zlatý... Bolo to od neho milé. Aj teraz som od oboch spolufinalistov, od Janka Koleníka a opäť Kristiána, cítila obrovskú podporu. Videla som, ako veľmi mi to prajú. To bolo na tom celom najkrajšie.
Kým oni obaja sú slobodní a bezdetní, vy ste museli okrem tanca stíhať aj slalom medzi tréningami, deťmi a domácnosťou. Nemali ste niekedy pocit, že je to už nad vaše sily a tanečných krokov máte plné zuby?
Myslím si, že tanca nikdy plné zuby mať nebudem. Aj keď mi bolo najťažšie a prišla som na tréning, všetko prešlo. V niečom je pre mňa doslova liekom. Neviem, či je to endorfínmi, ale človek je niekedy úplne zničený, zatancuje si a zrazu je mu dobre. Podobne to mám s divadlom. Niekedy idem na predstavenie unavená, nechce sa mi, ale po predstavení som plná energie a šťastná. Tanec má pre mňa rovnakú silu. Neviem sa ho prejesť.
Tento ročník šou bol nielen novou šancou vyhrať, ale rovnako aj vypadnúť oveľa skôr. Predsa len jedenástku tvorili len dobrí a lepší. Rátali ste aj s tým?
Úplne. A vôbec mi to nevadilo. Bola som nastavená tak, že aj keby som vypadla ako prvá, znamenalo by to, že dva týždne budem môcť tancovať. Nerobila som si z toho teda ťažkú hlavu. Naopak, zdalo sa mi fantastické, že tam budú samé dobré tanečné výkony a ja sa na ne budem môcť pozerať.
Nakoniec ste nielenže nevypadli medzi prvými, ale jasne ste smerovali do finále. Dokonca už niekoľko týždňov pred ním sa šepkalo, že tento ročník bude váš. Cítili ste aj sama, že teraz máte naozaj väčšiu šancu na víťazstvo?
Väčší tlak, že by sme mali vyhrať, som cítila vlani. Tento rok som vnímala skôr podporu. Ľudia nám veľmi fandili a bol to pre mňa jeden z najkrajších zážitkov celého ročníka. Tá energia totiž na vás prejde. Navyše som si uvedomovala, že veľmi silným elementom bol môj tanečný partner Matyáš Adamec. Je to obrovská osobnosť, tanečný magnet. Janko aj Kiko sú skromní, krásni muži a, samozrejme, s tým sa ťažko bojuje. V Matyášovi som tak mala takú svoju skrytú trofej. Myslím si, že bez neho by sme nevyhrali.
Stáli o vaše víťazstvo aj doma? Alebo tam sa skôr modlilo, aby ste čo najskôr vypadli a mali svoju maminku a manželku už iba pre seba?
Na deťoch, najmä na najstaršej Emke, bolo cítiť, že by chcela, aby som bola viac doma. Ale zároveň mi všetci hovorili, že keď už tam som, mám bojovať. Vnímala som ich obrovskú podporu. Môj manžel Ďurko bol posledné dva týždne absolútne nastavený tak, aby mi vytvoril priestor – choď, bež, trénuj, buď tam do desiatej, keď treba… Musíš to dať. Bolo toho na neho veľa, ale neprišla žiadna výčitka. To si veľmi vážim.
Ako teda vyzerali vaše dni tesne pred finále? Bolo možné myslieť len na tréningy a tanec?
Nebolo. Upratovanie a podobné záležitosti išli síce bokom, ale keď som už bola doma, snažila som sa byť intenzívne s deťmi. Hrali sme sa s koníkmi, pozerali rozprávku alebo sme len tak boli spolu. Posledný týždeň bol už ale extrémny. Teraz spätne vidím, ako neuveriteľne mi všetci pomáhali, aby mi umožnili trénovať naplno. Aj tak som ale odchádzala z domu s malou dušičkou. A vracala sa najskôr, ako sa dalo.
Mal pre to Matyáš pochopenie?
Úplné. Kedykoľvek som povedala, že musím ísť niekam kvôli deťom, všetci to rešpektovali. Matyáš špeciálne. Pamätám si len raz, že mi pripomínal – keď budeš doma v tichu, skús si prejsť toto a toto. A ja som sa začala smiať. Hovorím mu: Maty, poď k nám a uvidíš, čo je doma v tichu. Lebo to neexistuje. Myslím si, že keby ma zažil doma s troma deťmi, tak sa zblázni.
Nakoniec ste to dali aj bez ticha doma. Mala som ale pocit, že kým konečne vyslovili moderátori vaše meno, prešli celé veky, hoci v skutočnosti išlo o pár sekúnd. Ako ste ich prežívali?
Cítila som veľký pokoj. Janko Koleník ma držal za ruku a bola som šťastná. Vôbec som nerozmýšľala nad tým, ako to dopadne. Ani nad tým, že idú vyhlásiť výsledok. Cítila som len silu jeho ruky, jeho dotyk a aj jeho prianie. A potom, keď nás vyhlásili s Matyášom za víťazov, mala som pocit, že je ešte šťastnejší ako ja. To bolo pre mňa neuveriteľne vzácne – ten moment, ako tam stojím s Jankom, ktorý mi je roky veľmi blízky a o ktorom všetci vieme, že je kráľ tanečného parketu a navždy ním bude, bol na tom celom najkrajší.
Vyhrali ste medzi najlepšími z najlepších, ste tak ešte o niečo jagavejšou kráľovnou Let‘s Dance. Keby teda zavolali z produkcie o desať rokov, že vymysleli ďalšie špeciálne kolo – niečo ako best of the best of the best – išli by ste znova?
Myslím si, že o desať rokov už nebudem vládať. (smiech) Aj keď nikdy nehovor nikdy... Určite však cítim, že moje sny sa v tomto absolútne vyplnili. Zažila som a užila som si všetko, čo som mohla. Bolo to krásne a myslím si, že teraz je čas a priestor nechať túto radosť zažiť aj niekoho iného.
Deti aj manžel vás majú konečne doma. Čo hovoria na to, že ste sa im vrátili ako kráľovná?
Oni sú predovšetkým radi, že som už opäť len ich a či som vyhrala, vôbec neriešia. Pre deti je skrátka dôležitejšie, či im urobím toasty, ako to, či som priniesla nejakú trofej. To však neznamená, že za ňu nie som vďačná. Neuveriteľne som. Prosím poďakujte každému, kto mi poslal hlas alebo mi to prial.
