Vás k vode ťahali vraj už starí rodičia, dá sa povedať, že to vás ovplyvnilo venovať sa vodnému športu profesionálne? Aký bol úplny začiatok?
Jedna vec je istá, bez mojich starých rodičov by som sa k vodnému slalomu ani nedostala. Starí rodičia sú vodáci – turisti. Oni nepretekali, ale keď sa otvoril slalomový klub v Košiciach dali tam svojho najmladšieho syna a potom postupne vnúčatá. Ja som mala ako keby dva začiatky.
Prvý s mojimi starými rodičmi, na ten si pamätám len matne. Sedela som prvýkrát v kajaku keď som mala 4 roky a pamätám si pocit, že som sa bála no zároveň ma to veľmi bavilo. Najlepšia bola tá sloboda, že som mohla sama rozhodovať kde idem a nie iba sedieť a pádlovať v lodi podľa ostatných. Druhý ako súťažný vodný slalom na divokej vode. Keď som nastúpila do športového klubu, už som vedela pádlovať a vedela som čítať vodu. No po chvíľke som zistila, že sa mám toho ešte veľa učiť. Najťažšie boli začiatky na divokej vode v Liptovskom Mikuláši a v Čunove.
Mala som rešpekt pred valcami a veľkými vlnami, držala som sa pri brehu a odmietala som sa pustiť dole traťou. Na mňa bolo treba mať pevné nervy a tie našťastie môj tréner mal. Chcelo to veľa presviedčania a uisťovania, aby som to skúsila. Až po pár rokoch mi došlo, že čím viac to vyskúšam a urobím, tým budem istejšia a budem sa aj menej báť.
Kedy prišiel zlom, že sta sa rozhodli slalom robiť súťažne?
Od začiatku som brala vodný slalom ako tréningy a nie ako voľno časový krúžok. Bola som súťaživá a bavilo ma to, jednoducho som na tréningy chodila trénovať. Moje prvé preteky som absolvovala, keď som mala sedem rokov v Dolnom Kubíne.
Súťažne a vážne som to začala brať keď som mala 13 rokov v roku 2018. Bol to môj posledný rok v žiackej kategórii kde som bola 7 rokov. Rok predtým som prvýkrát pretekala v zahraničí, kde som sa mohla porovnať aj to zahraničnými pretekárkami. Vtedy som sa rozhodla tú sezónu využiť naplno, cítila som, že sa na ďalší rok môžem stať juniorskou reprezentantkou SR.
Čo všetko obnáša byť profi športovec. Životný štýl je určite prísny...
Určite to nie je jednoduché, chce to veľa odhodlanosti, sebazaprenia a hlavne trpezlivosti. No to, že môžem robiť to čo ma baví a napĺňa každý jeden deň by som nevymenila za nič na svete.
Čoho ste sa museli v živote kvôli tomu vzdať? Asi párty do rána, ako vaše rovesníčky nie je pre vás cesta...
Party a také veci pre mňa vôbec nie sú, ale sú veci ktorých som sa musela tak povediac vzdať. Aj keď ja to slovo nerada používam. Ja som sa rozhodla pre svoju cestu. A veciam, ktoré by ma vedeli s nej vykoľajiť sa vyhýbam. Lebo moja cesta možno nemá tie tradičné párty ale za to má iné nádherné chvíle.- svoje „párty“
Ktoré súťaže boli doteraz pre vašu kariéru zlomové?
Moje prvé juniorské majstrovstvá Európy v Liptovskom Mikuláši (rok 2019). Boli to moje prvé veľké preteky v reprezentácií. A v kajaku som sa dostala do finále kde som mala najrýchlejší čas no nazbierala som 2 dotyky brán a to ma odsunulo na 6. miesto. Pamätám si, že som bola veľmi, sklamaná a nahnevaná na seba. No vďaka môjmu trénerovi som si uvedomila, že 6. miesto vôbec nie je zlé, že jazda mala veľa dobrého.
Zlomovou jazdou bola aj finálová jazda v kajaku na mojich posledných juniorských majstrovstvá sveta v Talianskej Ivrei (2022). Deň predtým som sa stala juniorskou majsterkov sveta v canoe. Aj v kajaku som patrila medzi favoritky a tiež som si išla pre medailu. No podcenila som jednu kombináciu a neprešla som bránou- inkasovala som 50 sekundovú penalizáciu a bolo po dobrom výkone.
Tú noc sa mi ťažko išlo späť. No táto jazda mi pomohla si ujasniť akú dôležitú rolu chyby v nielen v športe ale celkovo v živote zohrávajú. Lebo bez chýb by sme k niektorým záverom buď ani neprišli alebo by sme ich objavili o dosť neskôr. Bola zlomová v tom, že som si uvedomila, že práve chyby ma posúvajú vpred.
Zrejme chodíte na sústredenia do rôznych krajín, ktoré miesto vás najviac oslovila, máte aj nejaký nezabudnuteľný zážitok?
Áno mám celkom precestovaný svet. No najviac ma oslovilo Rio de Janiero v Brazílii. Minulý rok som mala tú možnosť tam stráviť zimnú prípravu a bolo to úžasné. Mohla som trénovať na olympskej trati z roku 2016. Keď som videla tie priestory naživo, prebudilo sa vo mne to dvanásťročné ja, ktoré videlo tieto priestory iba s televízie a fandilo našim reprezentantom. A určite nezabudnuteľným zážitkom bolo učenie sa surfovať cez voľné dni. Viac som samozrejme bola vo vode ako na surfe ale aj tak som si to nesmierne užívala.
Boli ste niekedy vo fáze demotivácie, ak áno prečo a ako ste to prekonali?
Musím povedať, že našťastie som intenzívnu fázu demotivácie nemala. Samozrejme sú dni, kedy by som najradšej ostala v posteli a nešla na tréning. V také dni mi pomôže si zaspomínať na tie nádherné chvíle, ktoré mi tento šport umožnil zažiť. A pripomenúť si dôvod prečo robím to čo robím.
Dočítala som sa, že ste si v minulosti neverili a váš tréner je zároveň aj motivátor, ako ste sa týmto problémom popasovali?
Rada by som povedala, že ten problém už neexistuje ale nadobúdanie istoty a sebadôvery je dlhý a náročný proces. Ale je to lepšie ako to bolo na začiatku a to ma teší. A za to aj vďačím môjmu trénerovi Petrovi Murckovi a mentálnemu trénerovi Adamovi Kocianovi. Na začiatku pri prechode do starších kategórií som pochybovala, či mám na to stáť na štarte veľkých pretekov, medzi významnými menami pred kopou fanúšikov. A práve oni mi neskutočne pomohli. Či už radou, že mám veriť vo svoje skúsenosti, ktoré ma na ten štart dostali, alebo sa sústrediť iba na svoj výkon a veci, ktoré viem ovplyvniť.
Okrem neho vás podporuje aj nadácia Košického samosprávneho kraja. V čom spočíva vaša spolupráca?
Naša spolupráca je veľmi príjemná. Hlavne je na finančnej a materiálnej báze. Aj vďaka KSK finančnej podpore som mohla odštartovať nomináciu na olympijské hry s tými najlepšími podmienkami. A pomohla mi aj s nákupom materiálu.