V tej knihe píšete o svojej súčasnej priateľke, že je chorobne žiarlivá. Vaša úprimnosť a otvorenosť pri písaní je povestná. Nikdy sa vám to nevypomstilo, že by ste napríklad prišli o blízkych?
S Olenkou sme si to vysvetlili, vie, že pracujem so zveličením – ale vie aj to, že žiarlivú „nálepku“ odo mňa dostala právom... Pretože ona je až extrémne žiarlivá. Román sa končí tým, že Olena ako reálna postava – nie tá fiktívna – príde za mnou do pracovne a všetko je pred očami čitateľa uvedené na pravú mieru... Olenka pochopila, že si ju za jej žiarlivosť len láskyplne doberám. Ostatne ešte nikdy sa mi nestalo, aby sa so mnou niekto prestal rozprávať len preto, že sa spoznal v mojom románe.
Definitívne vás zo životnej krízy dostala až vaša súčasná veľká láska?
Áno, ale bolo by nefér, keby som súčasne nespomenul aj bývalú priateľku Moniku, svoju rodinu, bratov, mamičku, dcéry, susedov... V tomto ohľade som mal až nadštandardné pacientske podmienky.
Láska je vo vašich knihách veľmi prepojená so sexualitou. Máte to rovnako aj v živote?
Keby ste sa spýtali v čase vydania mojich Povídek o manželství a o sexu, tak by som s tým súhlasil spontánnejšie, ale dnes mám 61 rokov... Spojenie lásky a sexuality, samozrejme, nepopieram ani dnes, avšak u šesťdesiatnikov už sex nie je vec, ktorá by v živote zásadne rozhodovala. Ani tak by som však nemohol žiť so ženou, ktorá by ma fyzicky vôbec nepriťahovala.
Valcujú teda dnes sex aj iné vzťahové hodnoty?
Myslím si, že všetky moje exmanželky aj bývalé partnerky by vám potvrdili, že som bol vždy takzvaná citlivka, to je veľmi emotívny partner, ktorému na pocitoch partnera vždy záležalo. Redukovať moje vzťahy na sex by bolo veľmi skreslené. Ja som sa vždy zamilovával veľmi komplexne.
Alter ego z vašich románov je skôr playboy.
Keď rozvedený, známy a relatívne bohatý Oskar (postava, ktorá sa prvýkrát objavila v roku 1999 v knihe Povídky o manželství a o sexu, pozn. red.) vychádza v piatok večer do pražských ulíc, vtedy sex nevyhnutne visí vo vzduchu... Je v životnej situácii, keď nehľadá partnerku na celý život – a ja som v takejto situácii krátky čas bol – a podľa toho môj život vtedy vyzeral. A ako žijeme, tak aj píšeme. V istom období svojho života som skutočne chodil do bordelu a mal rôzne partnerky, ale to obdobie sa dávno skončilo a dnes som niekto úplne iný. Paradoxne – na rozdiel od svojho mediálneho obrazu, z ktorého sa stal tak trochu mýtus – som bol vždy rodinný typ. Vždy mi záležalo na základných rodinných vzťahoch – a to, samozrejme, hovorím aj o vzťahu k mame, bratom, dcéram. Pri všetkej skromnosti som napríklad presvedčený, že som dobrý otec, aj napriek dvom rozvodom som sa o dcéry nikdy neprestal starať. Vždy som sa o ne zaujímal a staral sa o ne. So všetkými tromi mám dodnes skvelé vzťahy.
Pred pár rokmi bolo ešte obdobie, keď ste tvrdili, že téma lásky vás nezaujíma, že priateľstvo je viac.
To bolo obdobie porozvodových emócií. Pripusťme právo na veľké sklamanie z veľkej lásky. Ja som sa do svojich oboch manželiek – a najmä do tej druhej – vždy najskôr bezhlavo zamiloval. Bola to láska so všetkým, čo k tomu patrí, zniesol by som Veronike modré z neba. Rozvod mi potom – povedané jazykom červenej knižnice – zlomil srdce.
Už je viera v lásku späť v plnej sile?
Som svojím zlomeným srdcom, aby som tak povedal, príjemne prekvapený, pretože mi po dlhšej rehabilitácii nakoniec umožnilo niečo, v čo som už vôbec nedúfal: na staré kolená sa znova zamilovať a prežívať nádherný vzťah.
S otvorenosťou sebe vlastnou vo svojej poslednej knihe píšete aj to, že spisovateľ Mojmír užíva lieky na podporu erekcie. Užívate ich naozaj?
Občas áno, mám 61 a kvôli protéze prasknutej aorty musím navyše brať lieky na zníženie tlaku...
Vie o tom – vzhľadom na vašu anamnézu – váš kardiológ?
Ja sa kardiológov zas tak veľmi nepýtam. Beriem skôr len podporné prírodné prípravky.
Vaša priateľka Olena je vydatá. Chcete o nej hovoriť?
Už je rozvedená, tak nech sa internetoví mravokárci, tvrdiaci na sociálnych sieťach, že zneužívam manželky ukrajinských vojakov, láskavo spamätajú! Jej bývalý manžel po prvé na front vôbec ísť nemusel, pretože sa stará o invalidného strýka, a po druhé, to manželstvo bolo v rozklade dávno predtým, než sme sa s Olenou spoznali. Našej spoločnej budúcnosti teda nič nebráni. Telefonujem si s jej rodičmi, matka bola v Sázave na návšteve... Padlo už aj slovo svadba.
Chcete sa tretíkrát oženiť?
Je to vo vzduchu, aj keď nie som žiadny milovník svadieb. Ženil som sa a následne rozviedol už dvakrát, takže pre mňa je sobáš navždy spojený aj s bolestnými spomienkami, ako všetka tá láska, radosť a eufória nakoniec zakaždým vyleteli hore komínom... Teda ja nie som ten, kto bude o ruku sám od seba žiadať, ale ak Olenka povie, že by si svadbu priala, pretože pre ňu, jej rodičov a okolie je spoločensky prijateľnejšie, keď budeme manželia, potom to pre ňu urobím.
Ako vychádzate s jej deväťročným synom Sašom?
Je to akosi skvelé aj strašné zároveň. Keď vám však z vesmíru príde ten darček v podobe krásnej, milej a múdrej Ukrajinky, musíte ho vziať ako komplet balíček aj so synom, ktorý je občas skvelý a občas mi ide na nervy... Viem, že nesmiem byť protivný, ale vďačný, a že sa nesmiem prestať snažiť.
Ako Olenu prijali miestni ľudia v Sázave? V knihe opisujete aj negatívne reakcie.
Moji susedia a priatelia ju prijali úžasne. Väčšina ostatných ľudí v Sázave sa k Olene správa neutrálne až celkom dobre, len pár idiotov jej občas – napríklad na prechádzke, alebo počas nákupov v Tescu – povie aj dosť hnusné vety.
Podľa knihy je vyštudovaná inžinierka ekonómie, ale zohnala len prácu upratovačky. Ako je to naozaj?
Naozaj je inžinierka ekonómie, ale pretože jej čeština nie je taká dokonalá, aby mohla plne fungovať v českej firme, robí to, čo predtým, ešte pred vojnou, keď si v Česku privyrábala. Chodí do domova dôchodcov v neďalekých Ratajoch a stará sa tam o seniorov.
Máte vďaka nej plastickejší obraz o tom, čo sa na Ukrajine deje?
Občas mi ukazuje v mobile autentické zábery z pohrebov manželov kamarátok. Hovorí mi, ako sa ten mŕtvy človek volá, rozpráva, ako s ním chodila do školy, aký robil šport, ukazuje mi spoločné fotky... Keď ju vidím plakať nad smrťou spolužiakov, zrazu tú virtuálnu „televíznu“ vojnu, ako ju prežíva väčšina z nás, vnímam ako desivú realitu.
Emočne máte teraz vďaka priateľke k Ukrajine určite bližšie. Navyše ste známy spisovateľ. Nemáte na Čechov zlosť a chuť sa Ukrajiny zastávať hlasnejšie?
Občas ostro odpoviem niektorým neinformovaným a demagogickým kreténom, ktorí na sociálnych sieťach šíria nezmysly, ale veľký vplyv to nemá. Avšak môj posledný román už azda hlasnou podporou je – a prípadný sobáš s Ukrajinkou taktiež.
Myslíte prostredníctvom mladšej dcéry na to, čím by ste zaujali mladú generáciu, a snažíte sa ju osloviť?
Keď napríklad píšem v románe erotickú scénu, minimálne mi napadne, že mi budú dcéry nadávať, že je tam zase sex... Predstavujem si, mimochodom, aj to, že to budú čítať moja mamička, Olena a najstaršia dcéra Míša. Inak však nemám žiadnu konkrétnu predstavu, pre koho píšem. Istou nápovedou môžu byť besedy s čitateľmi, kam chodí viac žien ako mužov, a čitateľské prieskumy, ktoré hovoria, že väčšina čitateľov beletrie sú ženy stredného veku.
Čo sa predtým považovalo v komunikácii a partnerských vzťahoch za bežné, to je dnes niekedy vnímané ako sexistické, šovinistické, machistické, urážlivé... Snažíte sa vo svojej tvorbe reflektovať aj tieto zmeny nálad a premeny spoločenských konvencií?
Márne premýšľam, kedy som sám seba cenzuroval, aby som nepísal sexisticky alebo šovinisticky. Možno som si vďaka tomu pred rokmi za román Melouch, kde sú erotické scény, vyslúžil od tunajších feministiek anticenu Sexistické prasiatko roku. Žijeme v čase, keď nie je žene pomaly ani možné otvoriť dvere alebo žiačke ôsmej triedy pochváliť obrázok kačičky na tričku, pretože to už sa považuje za sexistické. Toto sa skutočne stalo. Z jednej pražskej školy vyhodili učiteľa za to, že povedal žiačke, že na tričku „má pekné kačičky“. Doba je zvrátená.
Myslíte?
Čo bude, keď sa muži budú báť flirtovať? Nemyslím, pochopiteľne, toho učiteľa. Flirt je predsa úplne prirodzená, samozrejmá predohra lásky, a žiť v strachu, aby som na rande nepovedal niečo nekorektné, je absurdné. A do toho ešte diskusia o mnohých rodoch a právach trans ľudí... K tomu by som citoval Shakespeara, ktorý o svojej dobe vyhlásil: „Vymknuta z kloubů doba šílí.“ A čo potom tá naša? Povedal by som, že ľudské práva hypertrofujú (nadobúdajú chorobne veľké rozmery, pozn. red.). Keď si zmyslím, že chcem dajme tomu jesť dážďovky, a požadujem, aby ich v Česku ponúkalo aspoň päť reštaurácií, inak sú moje ľudské práva potláčané, je to v poriadku? Ak áno, potom už ničomu nerozumiem. Znie to konzervatívne a spiatočnícky, ale miesto toho, aby mi povedali „si blázon a debil, dážďovky nikto neje, tak čo si to vymýšľaš, a radšej o tom nehovor, keď už si taký magor“, bude ma celá spoločnosť povinne podporovať s tým, že obhajujem len svoje práva?
Váš literárny pohľad na ženy občas vnímam ako „sexuálnu objektifikáciu“. Pri ich opise zdôrazňujete primárne vizuálne sexuálne symboly.
Ja by som si zase, s dovolením, nárokoval svoje spisovateľské právo vidieť ľudí tak, ako ich vidím – obzvlášť tých ľudí, ktorí si ráno úplne cielene oblečú podprsenku push-up a tričko s hlbokým výstrihom, a potom sa sťažujú, že ich vnímame ako sexuálne objekty... Asi sa stanem súčasťou diskriminovanej sexuálnej menšiny, ktorá si dnes dovoľuje obdivovať ženské prsia. Lenže my, čo sme omdlievali od rozkoše, keď sme ako dvanásťroční, v akomsi čiernobielom filme, videli dovtedy nikdy nevidené ženské prsia (patriace slovenskej herečke Zdene Studenkovej), sme týmto iniciačným zážitkom – a potom aj ostatnými podobne krásnymi ženskými prsiami – dodnes fascinovaní. A preto sme teda teraz odsúdení byť odpornými sexistami, redukujúcimi ženu na sexuálny objekt a zdôrazňujúcimi primárne vizuálne sexuálne symboly... Keby toto všetko nebolo na plač, bolo by to na smiech.
Teraz píšete humoristický román o firemnom výlete?
Volá sa to Pohádková cesta do Ďáblovy prdele. Je to román o šialenstve súčasnej doby. Po rokoch ma písanie opäť veľmi baví.
Prekonali ste obdobie, počas ktorého vás písanie nebavilo?
Nikdy som nepísal nič, čo by ma vyložene nebavilo, ale z niektorých tém nemôžete vydestilovať dosť humoru. Tak napríklad posledný román o ubytovanej Ukrajinke. Je to skôr milostný ako humoristický román. Až na nejaké vtipy, ktoré vzniknú z česko-ukrajinských prekladov alebo náhodných situácií, nebolo z čoho si robiť srandu. Nejde totiž o humorný námet, ale o taký, ktorý sa hodí skôr na sentimentálny príbeh či romantickú love story.
Prezradíte o chystanom románe viac?
Skupina zamestnancov, medzi ktorými je aj spisovateľova bývalá manželka, ide na jednodňový firemný teambuilding k Českému Rudolcu, kde je balvan v tvare riti. Kreatívci z firmy si vymyslia, že k tomuto skalnému útvaru zorganizujú recesistický karnevalový autobusový zájazd. A všetci z firmy, od riaditeľa až po poslednú sekretárku, musia byť oblečení do karnevalových kostýmov. A moje spisovateľské alter ego je alter egom mojej bývalej ženy, ktoré požiadali, aby im pri tej kamennej riti, za nadštandardný honorár, niečo prečítalo.
Zažili ste sám nejaký teambuilding?
Inšpirovalo ma niekoľko skutočných výjazdov jednej betonárskej firmy do horského hotela Mama, kde som mal autorské čítanie. Dodnes mám medzi tými ľuďmi pár priateľov.
Čo u tej Ďáblovy prdele spisovateľ prečíta?
To by som si nechal ako tajomstvo. Prezradím iba to, že jeho exmanželke sa to nebude vôbec páčiť.