Musím povedať, že obdivujem vašu vôľu, sebadisciplínu a pracovitosť.
A ja k tomu musím zase v rámci objektivity dodať, že keď sa rozvádzajúci sa chorý spisovateľ pozrie na svoj bankový účet, jeho motivácia sa akosi naštartuje úplne automaticky, pretože keď nezačne písať, neprežije. Rozvodové a porozvodové výdavky boli enormné. Vedel som síce, že na pár mesiacov by som si mohol požičať napríklad od brata, ale čo potom? Bolo mi jasné, že musím začať písať. Ale o tomto neradostnom období som už všetko povedal, je to za mnou a nerád by som sa k nemu vracal.
Hovoríte, že vám lepšie rozumejú ľudia, ktorí sa tak ako vy ocitli medzi životom a smrťou. Máte nejakú takú komunitu?
Len aby to nevyzeralo, že na pivo alebo grilovať chodím iba s ľuďmi, ktorí si prešli podobnou skúsenosťou... Ak sa však mám baviť o onom „tuneli“ do smrti, potom áno, v takej debate beriem ako rovnocenného človeka len toho, kto niečo také skutočne zažil. Chodil za mnou napríklad jeden pán, ktorému tiež praskla aorta, alebo pani po operácii mozgu, vymieňali sme si skúsenosti, ale to boli skôr náhodné stretnutia. V žiadnej „bubline preživších“ nie som, a fanklub ľudí, ktorí prešli tunelom smrti, nemám.
Písanie je pre vás najmä spôsob obživy, práca, alebo zábava?
Najúprimnejšia odpoveď znie, že píšem pre peniaze, ale nielen pre ne. Písaním sa živím, avšak zároveň ma to baví, hlavne keď začínam nový román, a každý deň sa rodia úplne nové stránky. Neskoršie korektúry ma už natoľko nebavia. Keby mi išlo len o peniaze, a nie o radosť z písania, písal by som dva-tri romániky pre ženy ročne.
Píšete denne minimálne päť stránok. Písali by ste, aj keby ste boli miliardár?
Písal by som, pretože čo iné by som celé dni robil? Len by som nad sebou nemal ten bič, že musím každý rok niečo odovzdať, moje romány by vznikali vo väčšom pokoji. Je však možné, že keby som mal toľko peňazí, zničil by som sám seba neviazaným životným štýlom, napríklad neustálymi ochutnávkami luxusných vín... A asi by som tiež ľahšie podľahol skepse, akú mávam občas aj teraz: Prečo mám k tým viac ako trom desiatkam svojich kníh pridávať ešte nejakú ďalšiu?
Ako miliardár by ste si mohli dopriať úplne čokoľvek.
Nikdy som o tom nepremýšľal, ale pravda je, že pre hedonizmus mám isté danosti. Lietal som na Maldivy, večeral v luxusných reštauráciách a kupoval si drahé autá, tak-
že si myslím, že by som si vedel peniaze užiť, minúť ich vo veľkom štýle – ale, samozrejme, aj sa podeliť s rodinou a priateľmi. Bezpochyby by som napísal skvelý humoristický román o živote miliardára. O tom, ako je krásne a strašné zároveň, stať sa zrazu bohatým. Lenže ja, bohužiaľ, to, o čom píšem, potrebujem skutočne prežiť...
Vidíte, a ja som si myslela, že ste sa po tej život ohrozujúcej skúsenosti od hedonizmu odklonili k menej materiálnym hodnotám.
Bol som odklonený, aby sme boli presní. Taká skúsenosť vám nevyhnutne zmení životnú filozofiu, viac si vážite bežné veci. Nie je to žiadna veľká zásluha, len logická premena ľudí, ktorí sa v takej hraničnej situácii ocitnú. Zrazu už pre mňa nie je sedenie v záhrade pri zapadajúcom slnku banalita. Vážim si napríklad aj to, že za mnou na Sázavu prídu dve mladšie dcéry, ktoré majú dnes 18 a 20 rokov a ktoré som pred tými jedenástimi rokmi mohol tiež vidieť naposledy...
Niekoho taká skúsenosť privedie k viere v Boha.
Ja verím stále v to isté: v seba, vo svojich blízkych, v to, že má zmysel správať sa slušne, v lásku... A ak je Boh láska, potom verím aj v Boha.
Čo je na písaní najzábavnejšie? Je to vymýšľanie príbehu, situácií, obrazová fantázia plná detailov...?
Baví ma vytvárať dobré súvetia, ktoré „fungujú“, pri ktorých už vopred cítim, že sú dobre napísané, že je v nich dobre vystihnutá psychológia, že danú vec presne pomenúvajú a že je v nich navyše napríklad aj vtip... Pragmaticky vzaté, možno knihu „prežívam“ viac cez slová, ale slová obraz vytvárajú.
V Báječných létach ste mali na klávesnici napísané: štýl a humor. Čo tam máte teraz?
Tá nálepka už, samozrejme, odpadla, ale asi by som sa k tomu prihlásil. Štýl určite. Boli knihy, kde som sa snažil „nepredvádzať sa“ štýlom, ale viac sa sústrediť na obsah, ale v posledných knihách, ako bol Převážně zdvořilý Leopold alebo v novom románe s pracovným názvom Firemní účastníci zájezdu, si už zase dávam na štýle viac záležať. Je v ňom veľa prepracovaných súvetí a vtipných vetných konštrukcií. Doviedla ma k tomu aj pragmatická úvaha: každý by mal vo svojom odbore vedieť predať svoje schopnosti, a ja si myslím, že som dobrý štylista, že viem napísať efektné súvetie – a tak sa to snažím viac ukázať.
Ako spisovateľ si sám na sebe najviac ceníte štylistické schopnosti?
Umenie rozprávať zahŕňa schopnosť nájsť či si vymyslieť atraktívny príbeh, no zároveň aj schopnosť ho dobre prerozprávať, teda napísať. Priemerná historka sa dá banálnym rozprávaním ešte viac pokaziť, ale naozaj skvelá historka môže byť vlastne prezentovaná aj celkom banálne, pretože tie hlavné triumfy nie sú v jej podaní, ale v jej skvelom obsahu.
Hovoríte, že žijete celkom nudný, stereotypný život...
Stereotypný určite, nudný azda môže niekomu môj život pripadať, ale ja sa rozhodne nenudím.
Napadlo mi, či nepíšete rýchlejšie, než žijete. Teda nechýbajú vám námety na vydávanie románov rok čo rok?
Námetová núdza občas príde, ale život vždy niečo prinesie. O čom je posledný román Malý Gatsby a Carmen z Chodoriva? O tom, ako som u seba ubytoval Ukrajinku. A dúfam, že mi všetci uveria, že som ju u seba nenechal bývať preto, aby som mal o čom písať. Tú myšlienku mi vnuklo moje svedomie, že ako starý mládenec žijem sám v dome, ktorý je dvojgeneračný. Pripadal by som si preto ako sebecký hajzel, keby som nejakým Ukrajincom nepomohol. Nemohol som to neurobiť, a tak som svoj dom ponúkol – a bol som za to nadštandardne odmenený, pretože som sa do svojej podnájomníčky zamiloval a prežívame spolu krásny život.