K vášmu menu už desiatky rokov neodmysliteľne patrí označenie „najpredávanejší český spisovateľ“. Stále to platí?
To je novinárska mantra, ja to nemám overené, takže sám o sebe nič také nemôžem vyhlasovať. Muselo by to doložiť moje vydavateľstvo, ale práve od Euromedie viem, že sa predávam dobre. Keď však povieme, že som jeden z najpredávanejších českých autorov, tak nebudem klamať. Knihy sa, samozrejme, dnes predávajú oveľa menej ako pred desiatimi, nieto ešte dvadsiatimi rokmi, ale ak sa z každého môjho nového románu stále predáva 20-tisíc výtlačkov, niekedy aj viac, tak to je dobré.
Aké označenie by vás tešilo najviac? Najčítanejší, najvydávanejší, najznámejší, najúspešnejší, najtalentovanejší, najobľúbenejší...?
Ja by som sa pokojne vyhol tomu „naj“. Dospelosť je schopnosť nesúťažiť, a ja už dávno s nikým nesúťažím. Pred viac ako tridsiatimi rokmi, keď som začínal písať, som si iba hovoril, že je absurdné byť neznámy autor, a pritom tvrdiť, že som český spisovateľ... Takže keď v roku 1990 vyšli Názory na vraždu v náklade asi len dva- až tritisíc výtlačkov (čo bolo vtedy veľmi málo, zatiaľ čo dnes by to bolo relatívne slušné číslo), predsavzal som si, že musím napísať niečo, čo zaujme oveľa viac. A napísal som Báječná léta pod psa, a všetko sa začalo odvíjať správnym smerom... Výber adjektív by som nechal novinárom.
Dnes píše kdekto a kdečo. Stresuje vás konkurencia?
Osobne by som nehovoril o súperení. Ja naozaj nepočítam, koľko výtlačkov predajú Patrik Hartl, Radka Třeštíková alebo Radka Denemarková, pre mňa nie sú vôbec ohrozujúcou konkurenciou a prajem im, nech sa ich knihy predávajú dobre. Pretože nás, naozaj známych autorov, v Česku nie je toľko, aby sme si vzájomne konkurovali a ničili sa. Pre nás sú skôr konkurenciou stovky filmov, HBO a internet a vlastne celá dnešná doba, ktorá sa za posledné dekády dramaticky zrýchlila. Predtým sme mali dva televízne kanály a nesmeli sme podnikať ani cestovať... Teraz podnikáme a cestujeme a televíznych kanálov je dvesto – ak si niekto ani tak nevyberie, ide na sociálne siete... Ľudia logicky čítajú oveľa menej a venujú sa nespočetným iným aktivitám.
A akú zmenu priniesla doba jednému z najpredávanejších tuzemských spisovateľov?
Dobových míľnikov bolo v mojom živote viac ako dosť: už v šesťdesiatych rokoch odchod s rodičmi z Prahy do Sázavy, o pätnásť rokov neskôr môj odchod z VŠE a následné štúdium českej literatúry na FF UK, vojenčina, samozrejme, november 1989, práca v nakladateľstve Český spisovatel, román Báječná léta pod psa, odchod na voľnú nohu v roku 1995, prvý rozvod, stavba sázavského domu, prasknutá aorta, druhý rozvod, zrada bývalého nakladateľa a môj následný prechod do nakladateľstva Euromedia... Vojna na Ukrajine a príchod Oleny... (Vieweghova súčasná ukrajinská priateľka, pozn. red.)
Jeden román ročne – podľa čoho ste si na začiatku spisovateľskej kariéry na voľnej nohe nastavili túto latku?
Samo to vyplynulo: keď viac ako štvrťstoročie nechodím do práce a živím sa písaním, flákal by som sa, keby som každý rok za päť, šesť alebo osem mesiacov nenapísal novú knihu. Báječná léta pod psa som bol kedysi schopný napísať za dva mesiace...
Čo keď sa umelá inteligencia naučí písať podľa vašich kníh rovnako ako vy?
Predstava, že nejaký stroj, ktorý nič neprežil, bude predstierať emócie alebo skúsenosť, ktorú má len v podobe jednotiek a núl, je strašná. Ja našťastie umriem včas, a tak ma to, dúfajme, nestretne. Aj keby som tu mal byť ešte napríklad dvadsať – tridsať rokov, už to hádam s pomocou tej malej sentimentálnej časti populácie, čo si zo zotrvačnosti a z nostalgie bude knihy ďalej kupovať, nejako doklepem...
Radíte, že ak má človek chuť písať a nevie, či bude dobrý spisovateľ, má si overiť, či je v spoločnosti dobrý rozprávač. Ste dobrý rozprávač?
Ak mám dobrý príbeh, a pokiaľ v tej spoločnosti práve nesedí nejaký hlupák, ktorý mi desaťkrát skočí do reči, viem ten príbeh aj dobre vyrozprávať.
Priznávate, že v rekonvalescencii po tom, čo vám lekári zachránili život, vám písanie nešlo. Pôvodným povolaním ste učiteľ. Napadlo vám, že by ste učili tvorivé písanie?
Áno, ale bol to katastrofický scenár. Asi by som nešiel do sklární Kavalier k pásu... Plný úväzok v školstve by ma už unavoval, takže tvorivé písanie by sa asi ponúkalo, na nejakej literárnej škole by som sa tým hádam ako-tak uživil. Niekoľkokrát som písanie učil v rámci rôznych letných kurzov, bola to však strašná drina. Po päťhodinovej výučbe som prišiel do hotela a spal niekoľko hodín, pretože v mojom veku učiť päť hodín v kuse je už obrovská záťaž. K tomu by som sa už nechcel vracať. Keby som však dostal zaujímavú a menej vysiľujúcu ponuku, predstaviť si to viem.
Nepodľahli ste v najťažšom období, po prasknutej aorte, pocitu beznádeje, ale stále ste každý deň písali.
Pomerne mechanicky, bez záujmu a pod tlakom som zapisoval dni, ktoré som vtedy prežíval. Nebol som schopný fabulovať, nezaujímalo ma to, pripadal som si nemohúci, bral som antidepresíva, nebol som schopný zasmiať sa. Svojmu psychiatrovi som priznal aj myšlienky na samovraždu vrátane technických detailov – to už je, ako je známe, posledné, životu nebezpečné štádium. V takom stave sa nedá písať román. Zo sebavedomého svetobežníka a zabávača spoločnosti som sa zmenil na uplakaného depresívneho pacienta. Ale písanie knihy Můj život po životě mi pomohlo, pretože som si vytvoril denný stereotyp, a minimálne tri – štyri hodiny sedel v pracovni a čosi písal, snažil sa mozog stimulovať a naštartovať. Potom som si vypomohol románom Dula, ktorý je voľným pokračovaním Biomanželky a Biomanžela. Pomocou týchto barličiek som sa dopracoval k tomu, že som znovu mohol písať aj úplne iné knihy, iné príbehy.
