Keď sa hovoria veci na rovinu, je to super, ale takí nezvyknutí sa môžu aj uraziť. Či nie?
Áno, to sa stane, ale ak je to niečo, čím nikomu neublížim, a zároveň si za tým stojím, tak by som sa nebál. Ak je za slovami úprimný záujem, tak možno nie je dôvod urážať sa. Ja napríklad počas nakrúcania neviem len tak sedieť a byť celý deň len vážny a rozumný, snažím sa spríjemniť si to a ono sa niekedy stane aj to, že narazíte na človeka, ktorý si myslí, že mu to tam svojou veselosťou sabotujete a chcete mu to tam rozhodiť.
Asi máte na mysli konkrétnu situáciu, však?
Točil som s jedným režisérom, išlo sa tri- či štyrikrát a stále som mal pocit, že to nie je dobré, že som to pokašľal, a tak som mu navrhol, že počuj, pôjdeme ešte raz? Povedal, že nie, mal si šancu, ale „presral“ si ju. No tak teda fajn. Neskôr sme sedeli pri stole a dostali sme sa do nejakého galimatiášu s osami, on to tam začal riešiť, nejako si nevedel poradiť a ja som na to zareagoval, že fíha, tuším sme chýbali v škole.
Ale nie v zlom, smial som sa. Lenže ten človek sa zarazil, očervenel. Pozeral som sa na neho a vravím – Počuj, tak ako je to? Ty môžeš, a ja nie? Pritom som bol od rána dobre naladený, že si spolu len proste urobíme príjemný pracovný deň a nebudeme to celé brať tak strašne vážne a možno si spolu zahráme slovný futbal... A on sa vážne naštve pri prvej príležitosti, ktorá sa vyskytne? Bolo by super, keby ľudia rozpoznávali úmysel.
Povedali ste, že ľudia vás bavia. Aj fanúšikovia? Ozaj, spoznávajú vás Slováci na ulici či v reštaurácii? Reagujú na vás?
Niekedy áno, ale nie je to nič strašné. Na Slovensku je mi vždy veľmi dobre.
A keď ste na Slovensku často kvôli práci a ste tu udomácnený, sledujete trošku aj našu situáciu? Politiku? Voľby?
Viem, že budú voľby, a nezávidím vám ich. V podstate je to niečo podobné, ako keď hrá futbal Francúzsko s Nemeckom. Zaujíma ma to, ale až tak sa ma to netýka, nie som v tom emočne vtiahnutý. Určite sa však nezabudnem pozrieť, ako vaše voľby dopadli.
Trvalo vám dlho prijať ponuku hrať v seriáli televízie JOJ Prokurátorka? Predsa len bola spojená s pendlovaním medzi Prahou a Bratislavou.
Ani nie, pretože keď je človek k sebe naozaj úprimný, stačí jeden večer. Sadnete si, odpoviete si na niektoré otázky, potom sa k nim možno ešte na druhý deň vrátite a viete. V tomto prípade ani veľmi nebolo nad čím váhať. Bol daný princíp, charakter ponuky a téma. Aj keď ešte nebol hotový konkrétny scenár každej epizódy a nemal som možnosť čítať si dialógy a riešiť detaily mojej postavy, základ som vedel.
A tým základom bolo čo?
Že sa to celé bude odohrávať v štyroch prostrediach – teda v štyroch miestnostiach, že to bude herecká práca niekoľkých ľudí, že to nebude nič akčné, pretože naháňačku v autách v ateliéri nenakrútite, a tak pôjde viac o dialógy a psychológiu. Potom som už len zvažoval, ako to budem robiť, lebo som vedel, že nechcem natáčať v Bratislave a večer bežať do Prahy na predstavenie. Takže to bolo treba naplánovať na dni, v ktorých nemám predstavenie.
Ale to sa poskladá. Ak je človek k sebe úprimný a chce si to poskladať, ani mu to veľmi dlho netrvá a odpoveď na otázku áno/nie má veľmi rýchlo. Nie je to na váhanie ani na analyzovanie a ja sa priznám, že nie som veľký analytik, rozhodujem sa skôr pudovo. Keď si čítam scenár, väčšinou dám na prvé prečítanie a na svoj pocit. Pretože keď to začnem s niekým rozoberať, tak môžem zistiť, že je tam veľa vecí, ktoré som nevnímal, ktoré mi unikli, a celé sa to zamotáva. Radšej to teda nechávam na prvý dojem. Ten je pre mňa veľmi podstatný.
Len na okraj – vraj pre herca je najnáročnejšie, keď na pľaci zistí, že režisér je akýsi bezradný. Býva to tak?
Najhoršie je, keď si hovoríte, bože, však ja vôbec neviem, ako to mám hrať. A zistíte, že najväčšia bezradnosť ste tam vy (smiech).
Čo môže herec robiť vtedy, keď sa náhodou ocitne v projekte a zistí, že to tvorcovia nemajú celkom uchopené a nevedia, čo chcú?
Nie, to nemôžete. Ale pozor, pri Prokurátorke som ani raz nemal chuť odísť, tam všetci vedeli, čo robia. To vôbec nebol tento prípad (smiech). Ale už sa mi to stalo. No, čo vám ostáva, dorobiť to musíte. Viete, že sa môžete spoľahnúť už iba na seba. Ale je to veľká škoda, lebo je to potom taká polovičná robota.
Oči, ktoré sú za kamerou, ako herec potrebujete, môžu byť pre vás veľmi nápomocné. Niekedy stačí jedna poznámka, ktorá vás nasmeruje. Od niektorého režiséra ju dostanete, ale iný len povie, poďte, pôjdeme ešte raz, hráte pekne. No super, dík, hneď viem, čo mám robiť (úsmev). Alebo sa zamračia a povedia, človeče, niečo mi tam nesedí. V tom druhom prípade sa musíte spoliehať na seba alebo na kolegov, s ktorými sa to celé snažíte dať dohromady. Ale ideálne to nie je.
Spomínate si na spolupráce, keď ste boli obklopený skvelými remeselníkmi a všetko bolo dokonale zmáknuté?
Zažil som to na filmovačke Ochrancu. To ma veľmi bavilo. Bolo to síce ťažké, náročné a trvalo to tuším 100 dní a ku koncu som už mlel z posledného, ale po celý čas som cítil, že tí ľudia vedia, čo chcú, a nepopustia ani o centimeter. To je niekedy až vyčerpávajúce, lebo naozaj aj kvôli maličkosti sú schopní povedať, poďme ešte raz, ale tieto maličkosti ani raz nie sú nezmyslom. Že je to dobré, zistíte vo chvíli, keď máte absolútnu dôveru v režiséra.
Kto režíroval Ochrancu?
Tereza Kopáčová. Situácie úplnej dôvery som však zažil najmä vo svojich začiatkoch, keď som ako mladý herec točil povedzme Lásky mezi kapkami deště (1979) s Karlom Kachyňom. Absolútne som nepochyboval o tom, že Kachyňa má úplnú pravdu. Myslieť si, že viem niečo lepšie ako Kachyňa, to by teda bol v sedemnástich poriadny úlet, však?
Ale zase on bol typ človeka a režiséra, ktorého by som asi poslúchal aj ako 90-ročný, pretože to bol človek, ktorému skrátka veríte a tá dôvera je oprávnená, niečím podopretá. Toto som teda zažil aj s Terezou a navyše, ľudia okolo Ochrancu boli veľmi fajn a bolo to vo veľmi dobrom prostredí. A toto je vlastne ďalšia dôležitá vec, pre ktorú do spoluprác idete alebo nejdete. S človekom, s ktorým si navzájom nie sme schopní povedať ani „ahoj“, by som robiť nevedel.
Ako sa vám spolupracovalo so slovenskými režisérmi Petrom Bebjakom (Vianočné želanie, 2018) a ešte oveľa dávnejšie s Miloslavom Lutherom (Kráľ Drozdia brada, 1984)?
S Bebom výborne a pokiaľ ide o Luthera... Koľko som mal vtedy rokov? Dvadsaťtri?
Dvadsaťdva.
To bolo obdobie, keď ma bavilo žiť, spoznávať život, a že boli v mojom veľkom mejdane, ktorý sa volal život, nejaké povinnosti, ako napríklad nakrúcanie rozprávky na Slovensku, som veľmi neriešil. Povedali mi urob to a ja som to jednoducho urobil. A potom som zase išiel žiť.
Kráľ Drozdia brada je slávna záležitosť, bez kráľa Michala, ktorý má správny rebríček hodnôt, a krásnej, no rozmaznanej princeznej Anny by asi ani Vianoce neboli. Navyše, má krásnu atmosféru. Vrátili ste sa ešte niekedy na miesta, na ktorých sa rozprávka nakrúcala?
To bola Orava, však? Nie, nevrátil.
A vraciate sa niekedy tam, kde ste pracovne strávili pekný čas, povedzme na dovolenku?
To sa mi síce môže stať, ale iba náhodne, nikdy to nie je vedomé a ani zo sentimentu, že povedzme tam bolo pekne a tam som bol, keď som mal dvadsať, a chcem to vidieť znova. Zase to až tak veľmi neprežívam, že by som chodil po stopách svojej práce. Už sa mi však stalo, že som sa na to isté miesto vrátil, lebo som tam znova nakrúcal.
Ktorá z vašich úloh bola vašou „protiúlohou“, čím myslím, že ste hrali chlapa, s ktorým by ste v súkromí nezašli ani na pivo, lebo by ste sa možno celkom nemali o čom rozprávať?
Neviem. Určite som hral aj nejakého záporáka. Ale ono, aj keď je to akýkoľvek záporák, vždy je v ňom aj kúsok Vaculíka. Aj keď je to chlap, za ktorým ostávajú mŕtvoly, je v ňom kúsok mňa. Svoj tieň síce prekročíme, ale len do istej miery. Keď už sme sa bavili o tom Ochrancovi... Síce nemôžem povedať, že ten chlap, školský ombudsman, bol niečo úplne iné ako ja, a ani to, že by som s ním nešiel na pivo, ale bol intelektuál a to mi je trošičku vzdialené. Pretože ja som pudový človek, „puďák“. Najprv poviem a urobím a potom možno začnem analyzovať. To sa odráža aj v tom, ako hovorím.
Pre mňa bolo veľmi ťažké naučiť sa ten jeho spisovný úradnícky jazyk, jazyk konferencií. Scenárista preto vždy za mnou prišiel a povedal mi: ale on by to takto nepovedal, určite by sa nelúčil s „nashle“. Povedal by „nashledanou“. Bože môj, aký je v tom rozdiel? pýtam sa. Scenárista odpovedal, že je v tom rozdiel. Takže možno on bol takou mojou protiúlohou. Nie že by mi bol nesympatický. Len to bol niekto, s kým sa charakterovo míňame.
