Ako sa vlastne cítite, keď sa v súvislosti s vaším menom hovorí, že ste ikona, legenda alebo skrátka idol 80. rokov?
Ja neviem, toto som nikdy neriešil. Len viem, že ma veľmi bavia ľudia. Byť s ľuďmi alebo človekom, s ktorým mi je dobre, je pre mňa najviac. Celý život som sa pohyboval možno v dvoch alebo troch prostrediach. Kamaráti, konzervatórium a potom divadlá, v ktorých som pracoval. Samozrejme, že som stretol nových ľudí a že mi pribúdali známi, ale najviac pevných kamarátstiev mi zostalo z detstva. To sú tí ľudia, s ktorými sme sa stretli, keď sme ešte ani len do školy nechodili, ja som vtedy ešte nevedel, že raz budem hrať, a presne tak moji kamaráti nevedeli, že budú operovať alebo opravovať autá, a preto medzi nami nebolo nič navyše, žiadny kalkul. Len sme si sadli a stačí to na to, aby nás to držalo dohromady. Medzi nimi je úplne jedno, čo robím, a sú tam nastavené nepísané pravidlá.
Tak jedno nepísané napíšme, čo vy na to?
Vie sa o mne, že som ľavý, takže vždy, keď sa čokoľvek zišlo robiť, tak povedali, prosím ťa, ty radšej choď nabok a ničoho sa nechytaj, nech neprídeš o prsty. Keď sa povedzme zapla motorová píla a išlo sa píliť drevo na táborák. Viem, že keby sme sa stretli zajtra a bude sa chystať drevo na táborák, tak ma automaticky zase pošlú preč. Takto to funguje, či máte desať rokov, dvadsať alebo sedemdesiat. Medzi kamarátmi nikdy nevzniknú situácie, že by zrazu niekto prišiel a všetkým povedal, aha, čo ja mám, čo robím, čo dokážem. Napríklad taký Ondra Vetchý, s ktorým sa poznáme asi od pätnástich. Teraz máme po šesťdesiatke. No povedzte, čo si my dvaja ešte budeme navzájom rozprávať.
To sa ani neporozprávate o robote, že počuj, videl som ťa tam a tam a bolo to super?
Nie, preboha, nie. Tú našu profesiu sme riešili asi len raz. Niekedy tesne po škole. My sme totiž ešte na konzervatóriu spolu snívali, že by nás bavilo jazdiť s kamiónom, že by sme boli tiráci. Ondrej potom po škole odišiel do Činoherného klubu a ja som nastúpil na hosťovanie do Městských divadel pražských. Ja som sa raz išiel pozrieť na neho, on zase na mňa a potom sme sa raz stretli a vravíme si: „Počúvaj, asi by bol najvyšší čas, aby sme začali s tým kamiónom, čo povieš?“ (smiech) Ondro je strašne vtipný a zábavný človek, okamžite reaguje na všetko a keď sa stretneme, tak sa stále chechtáme. Niekedy sa nám stane, že sa pol roka nevidíme a potom zrazu spolu sedíme a namiesto toho, že by sme si povedali niečo podstatné, tak len tliachame nezmysly. Hráme ten náš slovný futbal, ktorý ma neskutočne oslobodzuje.
Takže s dobrým kamarátom sa človek nehráva na ikony českého divadla a filmu.
Len to nie.
Mnoho žien z generácie, keď sa ešte vylepovali plagáty nad posteľ, vás stále vníma ako idol. Aké to je? Riešite? Neriešite? Ste z toho prípadne v rozpakoch?
Mám 61. Mňa už do rozpakov dostane fakt máločo.
Po mnohých rokoch ste skoncovali s cigaretami. Ako sa vám to podarilo? Poraďme tým, ktorí s nikotínovou závislosťou bojujú, no prehrávajú.
Radu vám nedám, ale dám vám telefón na môjho lekára. Zavolajte mu, on vám povie to, čo povedal mne, a možno to bude stačiť.
Vyplašil vás?
Nevyplašil, len mi dal voľbu. Povedal, no, už je to trošku „Karviná“, ale nemusíš prestať hneď a vlastne nemusíš prestať vôbec, je to úplne na tebe. Povedal aj to, že pomaly začnem mať problémy s dychom, možno neutiahnem predstavenie a stane sa zo mňa ten zadýchaný spotený pán. Bude sa to proste iba zhoršovať – ako rýchlo, to je však len na mne. Už som predtým niekoľkokrát skúšal prestať a dokonca sa mi to raz podarilo na tri roky, ale vždy som sa k tomu vrátil. Tentoraz to vyšlo. Dokonca som si ani nestihol dať takú tú rozlúčkovú cigaretku a kávu, len som položil telefón a bolo to. Až po týždni som si uvedomil, že som sa ani nerozlúčil, ale povedal som si, že keď sa už týždeň držím, už by to bola blbosť potiahnuť si. Raz som potom ešte fajčil pri nakrúcaní Ochrancu.
A aj som sa na tú cigaretku tešil, to sa priznám. Prvá nebola celkom príjemná, ale keď sa scéna opakovala druhýkrát a tretíkrát, začalo sa mi to páčiť a potom som sa Terezy spýtal, či pôjdeme aj štyrikrát. Ale ona povedala, že už to máme a stačí. Že ona nebude mať na svedomí môj návrat k cigaretám (smiech).
