Pozerám, že telefón máte tiež zaujímavý, tlačidlový.
Áno, tlačidlová Nokia. Jednu mi kúpil Sagvan k päťdesiatke, ale ten mám doma. Toto je replika.
So Sagvanom Tofim ste ešte vždy kamaráti?
Ani neviem, čo by sme si my dvaja museli navzájom urobiť, aby sme sa rozkmotrili, to by už hádam ani nestálo za to. Jasné, že sme.
V jednom zo starších rozhovorov ste spomenuli, že česká spoločnosť je v rozklade, že chýba morálka, vidíte plno korupcie a klamstva na vysokých miestach a že sa to celé blíži k akejsi kataklizme...
Fakt som povedal kataklizma? Až taký múdry som bol?
No, kataklizma asi nie, ale v každom prípade sa vám zdalo, že sa blíži niečo ako veľký spoločenský tresk. To bolo pred desiatimi rokmi. Udial sa nejaký tresk?
Aha. Takže som bol skeptik. To je zaujímavé, lebo v živote nie som až taký skeptický, skôr sa snažím na všetko pozerať s humorom a najradšej by som sa stále len smial. Zároveň však nie som nejakým veľkým optimistom, čo sa týka diania vo svete. Okolo mňa je veľa vecí, ktoré ma nebavia a zdajú sa mi divné. Ale pripúšťam, že to možno bude vekom, pretože keď svoje videnie porovnám s tým, ako sa na veci pozerá môj mladý (syn Lukáš má dvadsať, pozn. red.), tak ten mi často povie: Počuj, ale prečo sa tým vôbec zaoberať? Je to úplná kravina, úplný nezmysel, kašli na to.
Tým, čo štve mňa, si môj syn vôbec hlavu nezanáša. Len povie – prečo to toľko riešiš? Nakoniec si teda poviem, asi to tak má byť. Moji rodičia sa tiež určite čudovali a pozastavovali nad rôznymi vecami, ktoré mne ako mladému pripadali banálne, a ja som sa čudoval, prečo sa tak zavzdušňujú.
Prečítať si, čo ste hovorili v starších rozhovoroch, netrvá dlho. Na internete toho o vás veľa nie je, lebo ste dvadsať rokov žiadne rozhovory nedávali. Prečo?
Áno, jeden čas som mal s bulvárom vykopanú vojnovú sekeru, ale ono to bolo vlastne dobré pre obe strany (herec zažaloval isté vydavateľstvo pre nepravdivé informácie, v roku 2011 súd vyhral a vysúdil 300 000
českých korún, pozn. red.). Najmä pre mňa, lebo som mal pokoj. Niežeby o mne nič nevychádzalo – vychádzalo, ale to boli skôr také trucpodniky, že sa z dvoch mojich viet vyrobil článok. Nič viac. Ale aj dnes je to tak, že ja a niektorí novinári sa akosi nestretávame v uvažovaní.
„Odvykli sme si hovoriť veci na rovinu a ja si čím ďalej, tým viac myslím, že každá výhovorka je vlastne len zbytočná námaha.“
Čo presne máte na mysli?
Niekto mi povedzme zavolá a povie, že by chcel so mnou urobiť rozhovor, a ja na to zareagujem, že, viete, ak mám byť úprimný, nemám teraz vôbec nič, čo by som chcel povedať. Ale novinár povie, že veď to neprekáža, veď niečo napíšeme. Ale nerozumieme si, pretože ja to myslím tak, že fakt nemám chuť a ani žiadnu tému v sebe, o ktorej by som chcel hovoriť. A rovnaké to mám so všelijakými šou, do ktorých ma niekedy volajú, že poď, bude to dobré a budeš mať PR (public relations, vzťahy s verejnosťou, pozn. red.). Lenže ja mám 61 a myslím si, že ak ma ľudia doteraz nespoznávali na ulici, tak nejaká šou už na tom asi veľa nezmení. Nie som namyslený, len si myslím, že nepotrebujem PR.
Jasné, že ak má ísť niečo do kina alebo do telky a treba tomu pomôcť, tak pomôžem a nebudem zaťatý sedieť niekde doma, ale ísť niekam len tak a hovoriť o tom, že mám rád modrú farbu a čo raňajkujem a že sa rád prechádzam v Prahe po nábreží a čítam tie a tie noviny? Veď to je predsa úplne o ničom. Ale ak toto niekde poviem, ľudia často nerozumejú a pozerajú sa na mňa – ako to, že nemáš čo povedať? Veď to je úplne jedno, čo povieš. Len príď. Niečo vymyslíme. Podobne je to aj s pracovnými ponukami.
Pani z produkcie zavolá a vraví, tento človek by s vami chcel spolupracovať, a ja odmietnem, že ďakujem, ale nie. Na druhej strane je ticho a potom madam vraví, aj som si myslela a aj som im vravela, že určite nebudete mať čas, a aj som im to povedala. Lenže to je nedorozumenie. Ja nehovorím, že nemám čas, ale že to robiť nebudem, a to je rozdiel. No a ona sa potom, chúďa, trápi, ako to všetkým povie. Ja navrhujem, že úplne na rovinu. Odvykli sme si hovoriť veci na rovinu a ja si čím ďalej, tým viac myslím, že každá výhovorka je vlastne len zbytočná námaha.