Herecká škatuľka je ošemetná vec. Slušňák, playboy, zvodca, zlý chlapec, je ich veľa... Ste spokojný s tým, aké úlohy ste vo svojej kariére dostávali?
Neriešil som to. Kohokoľvek hrám, vždy je v ňom kúsok z Vaculíka. Je to presne tak, ako keď sa pozeráte na Zuzku Mauréry. Či hrá učiteľku alebo prokurátorku, vždy je tam kúsok Zuzky. Problém s hereckými škatuľkami súvisí s počtom úloh, ktoré vezmete. Ak ľudia idú z jedného seriálu do druhého, točia povedzme dva projekty do roka a ešte k tomu možno nejaký film a sú to podobné veci, tak je problém. Potom si začnete hovoriť, že ak jeden rok natočím sedem rolí a budúci zase desať, tak ako mám byť sedemnásťkrát niekto úplne iný?
Do stereotypu herca posúva počet jeho úloh. Pretože my sa síce môžeme posunúť, ale nie vyvliecť z kože a veľakrát za sebou. Iste, sú aj herci, ktorí sú schopní zmeniť svoju fyziognómiu, schudnúť 40 kilogramov, nechať si narásť fúzy a vy ich ani nespoznáte — ale potom aj takí, ako napríklad Jean Gabin, ktorého som videl v desiatich rôznych filmoch a vždy to bol on. Nebol nijako výrazne iný, ale vždy bol úžasný.
Každý to má inak. Ono je to však vlastne logické, človek sa v nejakej role osvedčí, tak potom dostáva podobné roly. Vie sa o ňom, že on je na toto dobrý, toto nám on zahrá. A keď si takto na vás spomenie osem ľudí za rok... Horšie je, že potom už divákovi pripadá herec akýsi fádny a poviete si: „už ho zaškatuľkovali“. Ako herec sa z toho nemáte veľmi ako dostať, ale môžete urobiť jediné, že nevezmete všetko, čo sa vám ponúka. Ale to už je na každom z nás.
O vás sa vie, že máte rád trošku vzduchu medzi úlohami a že si celkom rád len tak žijete a nenakrúcate jedno cez druhé. Je to pravda?
Určite radšej žijem ako pracujem (smiech).
A asi sa rád smejete. Ozaj neviem, ako sa stalo, že vás máme z obrazoviek navnímaného ako vážneho až posmutnelého, lebo s vami je asi celkom sranda.
Strašne rád sa smejem.
Akože ste sám doma, pozeráte televíziu a nahlas sa smejete?
No tak takto zase až nie, to by už bolo na hospitalizáciu (smiech). Nie, nie, potrebujem na to náladu a parťákov. Prostredie. Toto je aj dôvod, prečo hrám v divadle Háta. Hrám totiž so skupinou ľudí, s ktorými je mi veľmi dobre a je s nimi veľká sranda. Z času na čas sa ma niekto opýta, nemáš zajtra čas? A ja povedzme vravím, že nie, lebo na druhý deň ideme hrať do Ostravy. No a ten človek sa chytí za hlavu, že „ty vole“, štyri hodiny v aute, to sa ti chce? Chce. Veď to sú štyri hodiny srandy!
Divadlo Háta, v ktorom máte angažmán, má repertoár plný komédií, však?
Áno, je to zájazdové divadlo, hráme komédie a má to veľmi ďaleko od Shakespeara. S touto partiou ľudí pracujem asi osem-deväť rokov a je mi s nimi dobre. Lebo keď s niekým idete na povedzme trojdňový zájazd a ste spolu pomaly 24 hodín denne, tak je dobré, ak ste s ním rád. Keď sa skúša niečo nové, sme stále spolu a niekedy hráme dokonca každý druhý deň.
To je veru dosť.
Mávam aj vyše 20 predstavení do mesiaca a je to veľa, ale po prvé ma tí ľudia veľmi bavia, po druhé ma bavia aj predstavenia – no dobre, sú medzi nimi možno aj také, ktoré mi len neprekážajú – a tá tretia vec je to, že dnes je to divadlo aj trochu lepšie platené než kedysi, a preto sa ním dokážem krásne uživiť.
Nepotrebujem stále nakrúcať. Samozrejme, nehovorím o žiadnom bohatstve, ale len o pohodovom živote, v ktorom máte, čo potrebujete, a zájdete si v zime zalyžovať...
Nebudete asi materialista...
Čím je človek starší, tým viac zisťuje, že toho vlastne až tak veľa nepotrebuje. Už nešpekuluje, čo si kúpi za to, čo zarobil, ale to, či bude mať čas utratiť to, čo zarobil. Aby si to stihol užiť. A pokiaľ ide o mňa, najviac utrácam za cestovanie.