V mladosti ste boli vnímaný ako sexsymbol. Isto je to príjemné, ale viem si predstaviť, že aj obťažujúce a možno aj tak trochu odvádza pozornosť od skutočných schopností, ktoré človek má. Ako ste to vnímali vtedy, pred rokmi, ako sa na to dívate dnes?
Priznám sa, že som to vlastne vôbec nevnímal. Naozaj nie. Záleží na tom, medzi akými ľuďmi sa pohybujete. Mal som tri okruhy ľudí, s ktorými som sa stretával. Spolužiaci zo strednej školy, z konzervatória, kamaráti zo Slapov, kde sme mali chatu a trávil som tam odmalička veľa času, a kamaráti zo športu. To bol môj svet, poznal som ich všetkých odmalička, od čias, keď Lukáš Vaculík nebol nikto. Moje priateľstvá sa formovali v časoch, keď boli podstatné iné veci. Napríklad, že niekto vedel opraviť motorku. No a keď sa z tejto detskej partie niekto vypracoval, urobil takzvane kariéru – jeden je lekár, druhý šéf skvelého servisu a ja som nakrútil zopár filmov –, pre naše priateľstvá to vôbec nie je dôležité. Naše vzťahy sú už dané dávno z detstva.
A čo noví ľudia, ktorí do vášho života prichádzali postupne?
Áno, do života vstupujú časom rôzni ľudia, spoznávate ich, ale i tak najpevnejšie priateľstvá sú dlhoročné, z detstva. Pre mňa je to kamarát diskdžokej Karel, Ondro Vetchý a Luboš Veselý zo školy. Keď som spoznával nových ľudí, neriešil som, z akého dôvodu sa ocitli v mojom živote. Či spolu pracujeme, alebo je to len preto, že ten človek ma chce spoznať.
Viete odfiltrovať a rozoznať, ak sa niekto chce s vami kamarátiť iba preto, že ste známy človek?
Určite sa to dá, ale nikdy som to neriešil. Vždy som bol rád s ľuďmi, ktorí ma bavili. Pre mňa je podstatné, aby som bol s tými, s ktorými mi je dobre a s ktorými je zábava. Celý život sa veľmi rád smejem. Mám rád čierny humor, veselosť a vediem k tomu aj môjho mladého (syna).
Kde je zdroj vašej dobrej nálady, z čoho ju napájate?
Je to sebaobrana, napríklad pri práci. Nikdy som nezažil dvanásťhodinovú prácu v ateliéri a toľko dní za sebou. Je to pre mňa niečo nové. Prvé dva dni som si hovoril – to je super, vonku je zima a nám je tu tak fajn. Prší? To nič, my sme krásne v suchu! A keď budú horúčavy, tak nám nebude horúco. Lenže po pár dňoch sa to otočilo a dal by som čokoľvek za to, aby som mohol nakrúcať vonku, niekde v parku a bolo by mi úplne jedno, keby aj pršalo. Takže nová skúsenosť. Nie som ten typ, čo sa na dvanásť hodín sústredí na prácu. Sústredím sa na záber, ale keď je pauza, tak nie som ponorený do postavy tak intenzívne, že sa na mňa nesmie hovoriť. Potrebujem sa odreagovať, a preto si vytváram chvíľky uvoľnenia, keď sa môžem zasmiať a možno aj pobaviť niekoho iného. Je to len oživenie stereotypu, pretože inak by som to zvládal len veľmi ťažko.