V máji Slovensko zasiahla správa o smrti herca a hudobníka Daniela Heribana. Mnohí, a to aj napriek tomu, že ho možno nikdy nevideli v divadle a ani nesledovali seriály, v ktorých hral, a nepoznajú dobre jeho hudbu, boli a sú zarmútení. Prečo nás to všetkých tak zabolelo?
Neviem, prečo to zabolelo všetkých ostatných. Viem, prečo to zabolelo mňa. Pripomenulo mi to pominuteľnosť, takú tú zo sekundy na sekundu. Dano bol nesmierne charizmatický mladý muž plný sily, energie a tvorivosti. A to, že včera tu bol, a dnes tu nie je, definitívne a navždy, je šok. Zároveň mi to celé dáva akúsi facku, aby som sa zamyslela nad tým, ako žijem.
Tiež nemám potvrdenie o tom, dokedy tu budem. Som pripravená na to, že zajtra tu už nemusím byť? Žijem svoj život tak naplno, ako by som tu zajtra nemala byť? Zanechám po sebe stopu, na ktorú budem môcť byť pyšná? Keď nečakane odchádzajú mladí ľudia, navyše takí, ktorí nás v pozitívnom zmysle slova poznačujú svojou radosťou, láskou, tvorivosťou, o to je to pre nás zraňujúcejšie.
Dano svojou ľudskosťou a umeleckou tvorbou presahoval okruh svojich blízkych a priateľov. Možno preto sú z toho všetci takí smutní a zarazení a plačú, aj keď ho nepoznali osobne.
Ako vy sama bojujete s pocitom bezmocnosti, keď čelíte niečomu, čo vás presahuje, a pocítite, že človek nemá všetko v rukách?
Svoj život v rukách mám. Aj svoje postoje. Ale s večnosťou alebo s osudom toho veľa nenabojujem a žiť s niečím vo vnútornom boji by bolo pre mňa kontraproduktívne. Prijímam veci také, aké sú, a robím ich najlepšie, ako v danej chvíli viem.
Na sociálnych sieťach totiž často narábate so sloganom „mať svoj život pevne v rukách“. Patrí to k vám. Prečo?
Viete čo? Ľudia majú často tendenciu poukazovať na to, že práve nezažívajú šťastné obdobie, a hovoria: nedarí sa mi v práci... je tam jedna sviňa, ktorá mi hádže polená pod nohy... a ani v živote sa mi nedarí, lebo tamten hajzel ma opustil a odišiel za mladšou... a tomu zase išlo iba o moje peniaze. Ale ja si nemyslím, že moje šťastie alebo nešťastie závisí od toho, čo robia iní, aj keď sa tí iní správajú neférovo.
Myslím si, že svoj život naozaj mám vo svojich rukách, a ak sa ku mne niekto správal neférovo, tak je to aj preto, že som mu to dovolila. Verím aj v to, že ak sa aj udejú nejaké nešťastia, tak sa dejú aj preto, aby nás niekam posunuli, naučili vyrovnávať sa s ťažkosťami. Rásť.
Vy teda máte pocit, že všetko sa deje pre niečo. Dobre. Nezažili ste však nikdy nezmyselnú ranu osudu, keď ste si vraveli: a toto bolo načo dobré?
Kedysi som nechápala, alebo som nevidela zmysel toho, čo sa mi deje. Niekedy som si myslela, že život je naozaj ku mne nespravodlivý, alebo že ľudia okolo mňa nie sú takí fér, akí by mali byť. A dnes viem, že som to proste potrebovala. Keď som bola mladšia, zvyklo sa hovoriť, že koho Pán Boh miluje, toho krížom navštevuje.
Hovorila som si: čo je to za blbosť. Veď predsa toho, koho miluje, bude rozmaznávať a nedopustí, aby sa mu diali krivdy. Ale dnes so svojimi skúsenosťami viem, že bez krívd a preplakaných nocí by som nebola taká šťastná a spokojná, ako som dnes. Ja som nikdy nebola spokojnejšia a šťastnejšia, ako som dnes
Ktorá etapa vášho života bola tá „krížová“?
Od dvadsiatky do štyridsiatky. Tam som sa spoznávala, tam som bojovala. Nie vždy som mala úspech, či v práci, alebo osobnom živote, prechádzala som si všeličím. Ak sa moje cesty rozišli s cestami človeka, ktorého som mala rada, vždy som sa tým veľmi trápila. Bolo to dosť útrpné v porovnaní s tým, ako žijem dnes.
Možno keby som sa nebola prepracovala k tej Zuzane, akou som dnes, hovorila by som dnes: ach, keď som mala dvadsať, to bola nádhera. Málo starostí, veľa radosti, žúry, tancovačky, zábava a dovolenky... To všetko, mimochodom, bolo. Ale vnútorne to nebolo „vončo“. Ale aj tak, na tom, ako som išla životom, by som nemenila nič.
Je niečo zásadné, čo by ste povedali dvadsaťročnej Zuzke?
Bude to jazda, Zuzinka, ale nakoniec bude všetko v poriadku, neboj sa. Všetko, čo má prísť, príde a všetko, čo má odísť, odíde. To, čo odchádza, púšťaj s ľahkosťou a to, čo prichádza, prijímaj s radosťou.
