Nemyslím si, že by som omdlel, ale že energia, ktorú som mal, vďaka tomu vädla, čo bolo fajn. Pod vplyvom alkoholu som však nikdy nevyrobil žiadny problém. Nikdy som neprešvihol žiadnu prácu. Len raz som bol na javisku opitý. Keď sa mi narodila dcéra, hral som s Borisom Rösnerom v inscenácii Falkenštejn v historickej budove Národného divadla. Mal som tam asi štyri vety. A dopadlo to tak, že keď som mal Borisa zatýkať, odvádzal z javiska on mňa (smiech). Ale odpustili mi to, pretože boli veľkorysí. Boli to skvelí ľudia. Moja prvá protialkoholická liečba trvala päť dní. Keď som odchádzal z liečenia, odcestoval som na chorvátsky ostrov Brač, kde som mal točiť Řecké pašije s režisérom Šimerdom, mal som hrať Ježiša Krista (presnejšie povedané, ide o úlohu pastiera Manoliosa, ktorý má v príbehu za úlohu zahrať Ježiša Krista, pozn. red.), a zhodou okolností tam bolo vtedy aj vinobranie.
Pán doktor mi vtedy dal tabletky antabusu. A ja som sa tesne pred odchodom doma zamyslel a povedal som si: „Počuj, mal by si si dať pauzu.“ Vzal som antabus, vysypal som ho do záchodu a trinásť rokov som nevypil ani kvapku. Nie je to v tom, že vám niekto pomôže nejakou chémiou alebo vám zmení nastavenie v hlave, ale je to v tom, že si poviete: „Nechcem, nepotrebujem!“
Hovorili ste o vášni. Aké sú vaše všetky krásy sveta?
To sa azda vôbec nedá spočítať. Zhodou okolností som dnes išiel pešo a na kraji Václavského námestia som stretol staršiu paniu s paličkou. Bolo vidieť, že sa jej nejde úplne dobre, ale zrazu zdvihla hlavu, usmiala sa. Ale tak pekne! Ako keby vás stretol anjel. Krása sveta je pre mňa dážď, dúha, spánok syna na mojej hrudi. To stuhnem, ani sa nepohnem, len aby som ho neprebudil. Potom je to ťukanie ďatľa, zvuk zurčiaceho potoka, vôňa lesa po daždi... Je to dotknutie sa kameňa, ja milujem kameň.
Je to, samozrejme, hudba, výtvarné umenie, dobrá literatúra aj poézia, keď ste parafrázovali Jaroslava Seiferta (Všetky krásy sveta je súbor básnikových spomienok naplnených sentimentom a chválou života, pozn. red.). Je to aj vôňa hubovej omáčky, ktorá mi pripomenie tú, čo mi varila mamička. Život ponúka toľko krás! Niekedy pre priehrštie starostí, povinností a honby za niečím o drvivú časť z nich prichádzame. V našom zbesilom tempe zabúdame na to, čo je skutočne dôležité. A to je zúfalo smutné, pretože počas chvíle môže byť všetko inak. Ja som pred rokom a pol bol milimeter od smrti. Možno menej ako milimeter, a mohol byť koniec. Dávali mi nejakých sedem percent na prežitie. (V novembri 2021 bol Etzler niekoľko týždňov hospitalizovaný kvôli veľmi ťažkému priebehu covidu, pozn. red.)
Čo vám bežalo hlavou, keď ste boli na hranici života a smrti?
Keď som to nevnímal, nič. Bolo to, ako keď ste vo vákuu. A keď som to začal vnímať, zaujímala ma jediná vec: aby mi nikto nič nehovoril, aby bolo chladno, paradoxne nie teplo, a aby bola tma. Nič viac som nechcel a po ničom inom som netúžil. Keď niekto prišiel v noci a rozsvietil, aby skontroloval, ako mi ide kyslík do pľúc, rušilo ma to. Ale žiadna úzkosť z toho, že by som mohol odísť, tam nebola.
Aké sú to pocity, keď sa človek nemôže nadýchnuť?
Ja vám to poviem. Ponorte sa v bazéne dva metre pod vodu a vydržte tam dve minúty, potom to zistíte. Je to strašné! Keď mi po tridsiatich dňoch dali dole kyslík, že sa pôjdeme prejsť po chodbe, ja som im hovoril: „Ja nemôžem!“ To nešlo! Nemohol som dýchať. Prešiel som desať metrov, a už som kolaboval. Myslel som si, že je koniec, že už sa nikdy nevrátim do normálneho života. Ale mal som v českolipskej nemocnici výbornú starostlivosť a som nesmierne vďačný všetkým lekárom, že ma zachránili. Keď ma prepúšťali domov, ponúkali mi kyslík, ale nechcel som.
Niekedy som tvrdohlavý. Pani primárka sa ma nechápavo pýtala, prečo nie. Odpovedal som, že keď budem mať kyslík a bude sa mi zle dýchať, hneď ho použijem. Bola by to taká barlička, na ktorú by som sa spoliehal. Myslím si, že som urobil dobre, že som odmietol. A len vďaka synovi a neskutočnej starostlivosti mojej partnerky som si povedal, že to vybojujem. A predstavte si, na severe, kde bývam, je kaplnka na kopci. A ja som si hneď, dva dni po prepustení, povedal, že tam musím dôjsť. Vyzeralo to síce, ako keď ide veľmi stará vétrieska rýchlosťou štvrť kilometra za dve hodiny, ale vyšiel som.