V inscenácii A je to venku! hráte Davida, otca dcéry, ktorá žije v otvorenom vzťahu. Ako sa na polyamoriu, teda na paralelné milostné vzťahy s niekoľkými partnermi, pozeráte?
Mne je to úplne jedno. Nech si každý žije, ako chce! Ak si niekto zvolí, že bude jesť iba ryby, alebo len ovocie, ktoré spadne na zem, pretože trhanie zo stromu je násilie, je to jeho vec. Ak niekto chce žiť vo voľnom otvorenom vzťahu, s partnerom si to ujasní, potom, ak to nikomu neubližuje, je mi to úplne jedno (smiech). Mimochodom, som veľmi rád, že som sa s tou hrou mohol stretnúť. Že som mal vďaka režisérovi Petrovi Svojtkovi možnosť zoznámiť sa so súčasnou izraelskou dramatickou tvorbou.
A to sú teda setsakramentsky dobré veci! A je to vlastne už druhá krásna izraelská hra, na ktorej s Petrom spolupracujem. V Divadle Palace sme už skôr robili komédiu Gura Korena, Neperte se, prosím vás!.
Stalo sa vám niekedy v živote, že sa počas jedného večera prevalilo tajomstvo, o ktorom ste netušili?
Nie počas večera, ale počas zlomku hodiny, keď sa o človeku, ktorému úplne dôverujete, ku ktorému ste absolútne otvorený, v sekunde dozviete niečo, čo vám úplne vyrazí dych. Ja som už vo svojom živote zažil veľa nadšení aj veľa sklamaní, asi ako každý.
Čo považujete za najväčší problém v partnerských vzťahoch?
V každom období života je to inak a s úbytkom síl prichádza akési vyrovnanie. Inak reagujete, keď máte dvadsaťštyri, inak v tridsaťpäťke a inak, keď máte šesťdesiat. Účinkujem v jednej hre, kde sa hovorí, že kľúčom ku šťastiu je odpustenie. A to je veľká pravda. Ja som bol v médiách vždy prezentovaný ako ten, kto rozbíjal vzťahy bez toho, aby sa ma na to niekedy niekto spýtal. A je to presne naopak! Aj tak som nikdy nemal dôvod prezentovať, ako to naozaj bolo, aj keď som tých možností mal tisíce. Aby som niekomu neublížil. V tom ohľade som frajer.
Do dnešného dňa je mi úplne jedno, čo si o mne ostatní myslia, pretože tí, na ktorých mi záleží, vedia. A to mi stačí. Nepotrebujem mať päťsto priateľov. Mne stačia dvaja. A čím som starší, tým viac si tých dvoch vážim. A áno, spočiatku mi prekážalo, že ma verejnosť dlho považovala za sukničkára, a mal som chuť kričať, ako to všetko v skutočnosti je. Ale potom som nad tým mávol rukou. Som zdravý, mám zdravé deti, mal som v živote šťastie. Mám sa kvôli nejakým malichernostiam trápiť? Nemá to zmysel.
Vôbec ste nemali chuť sa niekedy verejne obhájiť?
Nie. Napísal som knižku, nikdy však nedovolím, aby uzrela svetlo sveta. A poviem vám jednu vec. Myslím si, že existuje niečo, čomu sa hovorí „chvíľa pred smrťou“, keď si uvedomíte, že ste napríklad niekomu veľmi ublížili, ale už to nemôžete vziať späť. A tí, ktorí sa ku mne zachovali nefér, toto raz budú musieť hodnotiť. Príde tá chvíľa a myslím si, že im nebude dobre. Ale ako hovorím, v istej chvíli príde zmierenie. A prisahám, že nemám najmenšiu chuť dávať akékoľvek verejné vyhlásenie. Svedomie mám totiž úplne čisté
Proces zmierovania môže byť aj bolestivý, nie?
Nemusí byť. Mám jednu historku, ktorú som zažil v jednom mestečku v Bretónsku. Veľa som cestoval po svete a mal som takú skúsenosť, že som nikde dopredu nehľadal ubytovanie, až na mieste. Na námestí bola typická francúzska kaviarnička, otvorená už od rána. Všetci mali na stole maličkú kávičku a deci červeného vína alebo pastis. Zdvorilo som sa spýtal miestnych pánov, či by sa dalo niekde prespať.
A oni mi povedali: „Tu je jedna taká šľapka,“ strašne sa tomu smiali, „určite by vás ubytovala!“ Povedal som si, že to znie divne, ale skúsim to. Zaklopal som na dom, ktorý mi ukázali, a otvorila mi asi deväťdesiatročná pani. To bola v očiach miestnych tá šľapka. Uvidela chlapa a pozvala ma ďalej (smiech). Chvíľu sme sa rozprávali – bola to zhodou okolností bývalá primabalerína parížskej opery – a ponúkla mi, že má na nábreží kamenný dom, ktorý je voľný. A že by som tam mohol bývať. Dom nad útesom bol impozantný, ako z romantického filmu, ale pretože v ňom dlho nikto nebol, bol trošku zatuchnutý.
Takže som na druhý deň hneď ráno všade otvoril okná, aby sa to trošku prevetralo čerstvým morským vzduchom, a išiel som sa prejsť. V dome boli kamenné schody a na podeste pod benátskym zrkadlom bol veľký barokový porcelánový pes. Prievan asi rozhýbal zrkadlo, ktoré viselo na spráchnivenom lane, a to spadlo na psa. Ten spadol na schody, rozbil sa na márne kúsky. Keď som sa vrátil, uvidel som tú spúšť.
Ako ste zareagovali?
Tá pani bola veľmi milá, a tak som jej išiel kúpiť kyticu a pastis, ktorý mala rada, aby som sa jej ospravedlnil. Celú cestu som sa upokojoval, že psa asi aj tak dostala od nejakého milenca, čo ho neznášala, a nechce mať toho psa na očiach. Prečo by ho inak dávala do domu, v ktorom nebývala? Vytváral som si v hlave rôzne scenáre. Až som došiel k nej a zazvonil som na dvere. Otvorila, usmiala sa, pozdravili sme sa. Žila sama, a tak bola rada, že ma vidí. Keď uvidela pastis, usmievala sa ešte viac. A ja jej hovorím: „V dome bol na podeste taký krásny pes.“ A ona na to: „To je jediná pamiatka, ktorá mi zostala po mamičke.“ Úplne mi tým vyrazila dych. Všetky scenáre, že ho dostala od nejakého darebáka, išli v tej chvíli bokom a ja som musel s pravdou von. Priznal som, že pes je rozbitý na márne kúsky.
Pani z očí vytryskli slzy. Bol to úplný gejzír. Nikdy som nič podobné nevidel. Dostala asi desaťsekundový záchvat šialeného plaču. A potom to zrazu počas jedinej sekundy uťala. Znova sa usmiala a predniesla neuveriteľnú vetu: „Veď to bol iba pes!“ Ale tak to v živote je! Stalo sa to, bolelo to, trápilo to, ale nie je dobré sa tým zožierať do smrti. Niekedy len lusknutie prstov delí človeka medzi absolútnym prepychom a úplnou biedou. Ja si pamätám Láďu Mrkvičku, ktorého som mal veľmi rád, a myslím si, že to bolo obojstranné. Natočil desiatky filmov v hlavných rolách, a potom bol vďačný aj za malú divadelnú úlohu v Mladej Boleslavi. Ako hovorím, tak to v živote je. Môžete do smrti nenávidieť celý svet, alebo si povedať: „Nebudem umierať plný zášti, horkosti a špiny.“ Smetisko v srdci nechcem.
V rozhovoroch hovoríte pomerne otvorene o alkoholizme. Riešili ste pohárikom nejaké úzkosti?
Vôbec. Ja som nebol alkoholik. Nikdy. Ale bol som pijan. A klamal by som, keby som povedal, že si teraz nedám pohárik. Dám. Ale už s tým viem žiť. Som vášnivý človek a vášeň znamená podliehanie rôznym veciam. Ak budete milovať prírodu, vodu, nebo, hory, dobré jedlo, budete tiež milovať alkohol, ženy a veľa iných vecí, pretože to je váš spôsob vnímania okolitého sveta. A kultivovať to do istého veku nemožno. Áno, mal som obdobie, keď som pil, pretože mi to robilo dobre, a potom som mal obdobie, keď som pil, pretože ma to vypínalo.