Záver druhej dekády vášho života zavŕšil najsilnejší moment: narodili sa Anna a Marie...
Obrátene, úrady zapisujú dcéry vždy podľa abecedy, ale Marie je o dve minúty staršia. A máte pravdu. Pôrod bol najúžasnejší zážitok, ktorý s ľahkosťou a so samozrejmosťou úplne prekonal nielen všetko do toho času zlé, počnúc príkorím vo vzťahu s mamou, ale aj tie dovtedy najkrajšie chvíle. Zrazu mi bolo všetko úplne jedno vrátane spievania a kariéry. Dokonca som si myslela, že so spevom skončím. Mala som pochybnosti, ako budem dve deti zvládať, keď ich otec chodil do práce a jeho rodičia a moja mama tiež. Eufória a hrdosť, že mám deti, ma už nikdy neopustili, a aj napriek všetkým ďalším karambolom ma tieto pocity vždy držali nad vodou. Deti sú to najpodstatnejšie, čo mám, najdôležitejší dôvod, prečo som neskôr v tej najhlbšej depresii neskočila z okna, prečo, aj keď sa cítim mizerne, má môj život zmysel.
Spievať ste však neprestali, naopak, s dvojičkami zostal na materskej ich otec. Bola to od vás obeť?
Zarábala som viac, a tak sme sa dohodli, že budem pracovať aj ďalej, ale ľutujem to. Bolo to zlé rozhodnutie. Krvácalo mi srdce, keď som im zo zájazdu telefonovala z hotela alebo keď sa rozbiehal muzikál Jesus Christ Superstar a ja som odchádzala a dievčatká večerali, čakalo ich kúpanie, ukladanie do postieľok a rozprávka. Bola som úplne na dne. Mali asi tak päť-šesť rokov a sťažovali sa, že každá mamička je večer doma so svojimi deťmi a ja idem zase spievať. Niekedy, keď moje meno počuli v televízii, hovorili o mne ako o Báre Basikovej. „Babi, prídeme a príde s nami aj Bára Basiková,“ hovorili napríklad. Alebo som volala domov, niektorá zdvihla telefón a volala na otca: Oci, volá ti Bára Basiková.
Získali k otcovi bližší vzťah, keď bol s nimi doma?
Prebalil ich, uvaril im, neskôr odviezol do škôlky, ale chýbali im spoločné záujmy. Keď sme sa rozviedli, nemali dievčatá ešte ani päť rokov. Zato náš ženský svet sa úžasne prepojil vďaka intenzívnemu prežívaniu spoločných chvíľ plných vzájomnej lásky pri rozprávaní, maznaní, čítaní knižiek, cestovaní, návštevách divadiel alebo koncertov... Venovala som im všetok voľný čas. Oteckovia sa striedali a ja som dievčatá inštinktívne vychovávala s obrovskou úprimnosťou a úplne inak ako mama mňa. Milovala som ich od prvej chvíle bezpodmienečnou láskou, brala ich ako ten najväčší dar, akému sa nevyrovná nič, ani vypredaná športová hala... Mám rada svoju prácu, vážim si to, že som sa stala speváčkou, ale v porovnaní s deťmi je celý šoubiznis predsa len taký trápny... Dievčatá sú skvelé! Môj vzťah s nimi je mojím životným motorom, rozvinul sa do niečoho úžasného. (Utiera si s ospravedlnením slzy.)
Prečo sa manželstvo s ich otcom nevydarilo?
Bola som večne preč, a keď som prišla, túžila som už byť doma, ale Petr nie. S dcérami trávil celé dni a večer chcel ísť na pivo, takže už oblečený čakal v predsieni, kým prídem z práce a dám mu peniaze na krčmu, a šiel sa baviť. Míňali sme sa: on chcel spoločnosť a ja som jej mala plné zuby. Prestali sme si rozumieť, každý z nás si našiel svoj okruh priateľov. Kríza vo vzťahu bola skôr tichá, potlačená, vlečúca sa. Občas sme zorganizovali spoločnú dovolenku, Vianoce, oslavu narodenín. Hoci dievčatá si našťastie ani nevšimli, že spolu nefungujeme, a rozvod pre ne nebol ani divný, nieto ešte traumatizujúci, dnes viem, že sme sa mali rozísť skôr.
Do vzťahu s Jaromírom Pizingerom ste vstupovali už poučenejšia?
Myslela som si to. Bol takmer o 10 rokov starší, mal skúsenosti zo zahraničia, spoločensky bol na výške a ja som verila, že vďaka jeho profesii sa s ním dostávam do intelektuálnych sfér a že ma obohatí viac ako prvý manžel. Celý život sa riadim hlavne srdcom, rozum vypínam, som dobrodruh a hazardér. Najprv skočím po hlave, a až potom sa pozriem, čo je podo mnou. Aj preto som sa napríklad trikrát vydala bez toho, aby som musela. Som totiž presvedčená, že je lepšie niečo úžasné zažiť aj s tým rizikom, že za to človek môže zaplatiť, než prežiť nudný život.
Neznie to však úplne ako zaručený úvod k receptu na šťastný vzťah.
Najprv som opäť živila celú rodinu, pretože on sa v Česku rozhliadal. Čoskoro sme však zistili, že sme každý spoločensky úplne inde a každý chce od života niečo iné. Obaja sme boli neustále niekde preč a ja, aby som rodinu udržala a pretože som si to zároveň mohla finančne dovoliť, som sa rozhodla, že si odpočiniem, že prestanem pracovať a budem sa naplno venovať deťom. Odmietla som všetky angažmány a dva roky som nespievala. Chcela som byť stopercentnou mamou i manželkou, ktorá bude manžela sprevádzať na rôznych akciách a doma ho vítať teplou večerou.
Pomohlo to?
Úplne sa to otočilo. Prestal si ma vážiť. Hovoril, že keď som stála na javisku Národného divadla, bol na mňa pyšný, ale ako ženou v domácnosti mnou pohŕda. Riešil vznešené rozhodnutia, zatiaľ čo ja som ho otravovala dojmami od mäsiara, u ktorého mali pekné bifteky. Po dvoch rokoch som začala pracovať znova a on mi oznámil, že moju profesiu a spoločnosť, v ktorej sa pohybujem, absolútne neznáša a že už so mnou nechce byť. Ale to, že som dva roky zostala doma, rozhodne neľutujem. Rozkol by nastal aj tak.
Je pravda, že došlo aj k fyzickému násiliu?
Párkrát ma sfackoval. Bol nesmierne náročný, hotový diktátor. Podliehala som mu, papagájovala každé jeho slovo, preberala jeho názory, robila, čo chcel, obliekala som sa, ako chcel, stýkala sa s ľuďmi podľa jeho priania. Izoloval ma od rodiny i od priateľov. Vymodeloval si ma na svoj obraz, chcel všetko super, žiť na úrovni, na najvyššej spoločenskej priečke. Prekážalo mu, keď som stála na pošte so zloženkami – pohŕdal tým a urážal ma. Keď som ťahala tašky s nákupom, šiel desať krokov za mnou, aby sa ku mne nehlásil. Keď nebolo podľa neho, psychicky ma týral; napríklad sa urazil a niekoľko dní bol preč. Alebo som prišla z koncertu, kde mi tlieskalo 15-tisíc ľudí, a on mi vynadal, že doma nie je chlieb – a ja som poň hneď bežala, namiesto toho, aby som povedala: No tak jednoducho nie je, prečo si ho teda nekúpil? Až spätne som sa dozvedela, že mal veľa paralelných vzťahov. A čo bolo najšialenejšie? Začali sa vynárať dlhy a exekúcie a ja ako manželka som ich musela platiť... a neboli to malé sumy. Keby sa to dalo, toto obdobie svojho života by som najradšej vyškrtla.
Ako s ním vychádzali dcéry?
Dobre, dokonca ho začali volať oci. Keď sa u nás na tých pár rokov objavil, neboli ešte ani šesťročné. Nevychovával ich, ale bol prísny až drsný: šli sme napríklad na prechádzku a dievčatá sa pekne obliekli do šatočiek a mali kočíky s bábikami a on sa im celú cestu vysmieval, že bábiky sú len kus neživej gumy, a potom vzal fľašku s vodou a Aničke polial vlásky aj šatôčky. Plakala a on sa na tom hlasno chechtal. Vtedy veľmi obľúbený nebol, ale dnes mi dievčatá spätne hovoria, že na niečo dobré to bolo: aspoň z nich nevyrástli rozmaznané princezničky.
Manipulátor, ktorý vami pohŕda a zhadzuje vás. Rovnako s vami zaobchádzala v detstve vaša matka, o to vnútornejší to musel byť zásah.
Vtedy som vážne uvažovala o tom, že to tu na svete zabalím. Mala som pocit, že život nezvládnem, že už ďalej nemôžem, že som nanič, že som všetko pokazila: deťom som priviedla nového otca a nedokázala si ho udržať; navyše som verila tomu, čo mi vtĺkal do hlavy, že som zlá matka a naničhodná žena. Utápala som sa v depresiách doma za zatiahnutými závesmi, nevedela som, či je noc alebo deň, nejedla som, nebola som schopná zdvihnúť telefón a s niekým sa porozprávať. No deti boli vždy tým dôvodom, ktorý ma zastavil. Prvýkrát som vyhľadala psychiatričku. Chcela ma hospitalizovať, ale nesúhlasila som pre dievčatá, ktoré boli našťastie úžasné a bezproblémové. Lieky mi hneď zabrali, priatelia mi pomohli a krok za krokom som svoj život riešila na terapiách.
