Ako sa román dostal až k Bohumilovi Hrabalovi?
Cez známych. Za dva mesiace mi od pána Hrabala prišiel rukopis späť aj s jeho krásnym listom, že vo mne vidí veľký talent. To on prvýkrát príbeh označil za prvý lesbický román. O vydanie hneď prejavil záujem Československý spisovateľ, ale chceli prepísať všetko vtedy nezlučiteľné s režimom. Odmietla som, takže mi knihu v plnom znení vydali až v roku 1990 a pokrstil ju práve Bohumil Hrabal.
Čo na knihu hovorili rodičia?
Mama nič, asi to ani nečítala, pretože ju to nezaujímalo. Otec ju čítal, ale myslím si, že text bol preňho príliš zložitý a otvorený.
Spriatelili ste sa s Hrabalom?
Ja som si ho vlastne našla sama. Čítal moju knihu, ale nevedel, ako vyzerám. Až sme sa raz náhodou ocitli na Staromestskej radnici na rovnakej výstave. Drzo som k nemu išla a predstavila sa. Bol nadšený – a hneď, že musíme ísť na víno. Na pivo chodil k Tygrovi a ja som vedela, že ho tam každý štvrtok nájdem.
Aj keď ste po večeroch spievali s kapelou Precedens a potom so Stromboli, cez deň ste po maturite v práci počítali peniaze?
V ľudovej škole umenia, kam som chodila spievať, hľadali vtedy hospodárku a sekretárku. Vydržala som tam tri roky.
A zároveň ste sa definitívne odsťahovali z domova.
Vracala som sa z koncertov grogy, lenže doma mama organizovala žúry a ja som potrebovala spať, pretože som mala na druhý deň spievať zase inde. „Áno, iste, umelkyňa, ty nám tu teraz budeš rozkazovať, na čo sa to hráš?“ reagovala, keď som ju žiadala, aby večierok stíšila. Sekírovala ma a neraz som dostala aj pár faciek, že som niečo neurobila, a tak som sa
Vedeli ste, že kamarátka varí pervitín?
Považovala som to za jej vec. A keď videla, aká som vyčerpaná, ponúkla mi ho. Síce potom nemusíte spať, jesť, ale keď už vážite 40 kíl aj s posteľou, nič dobré to neprinesie. Mala som aj abstinenčné príznaky, ale našťastie ma Michal Pavlíček vzal do Drop Inu a včas ma zastavili. Dnes viem, že to bol trojmesačný úlet. Dcéry o mojej minulosti vedia, samy nikdy nič také neskúsili a s Theom sa o drogách rozprávame otvorene a určite nastane príležitosť prebrať s ním moju skúsenosť. Chybu môže urobiť každý.
Máte dvadsať rokov, kariéra speváčky sa rýchlo rozbieha a ste zamilovaná do frontmana Michala Pavlíčka... Boli ste v tom čase šťastná?
S Michalom nás spojila hudba, emócie, bolo to niečo úžasné. Mali sme 30 koncertov za mesiac a vo všetkých tých športových halách stáli desaťtisíce ľudí, ktorí našu nadčasovú abstraktnú hudbu vo vtedajšom komunistickom bordeli nadšene nasávali! Lenže bola to tajná láska, pretože Michal bol ženatý a mal dve malé deti.
Láska sa skončila, pretože nevera vyšla najavo?
Sám sa svojej žene priznal, že nás miluje obe. Bol z toho nešťastný, a tak sme sa dohodli na rozchode a ja som to rešpektovala. Aj napriek veľkej bolesti a výčitkám svedomia, že rozbíjam rodinu, ktoré ma, mimochodom, trápia dodnes.
Koncom 80. rokov ste zbierali jednu hudobnú cenu za druhou, v kariére sa vám darilo. Čo v súkromí?
Túžila som po dieťati, pretože roky mi pribúdali. Vtedy padol komunistický režim, prišla ponovembrová eufória zo slobody a nový impulz dostal aj náš vzťah s mojím prvým mužom, s ktorým som už pár rokov chodila. V lete 1990 sme sa vzali a plánovali dieťa. O rok na jeseň som otehotnela a čoskoro zistila, že čakám dvojičky.