V centre formátu stoja odborníci JUDr. Valéria Lásková a PhDr. Ľubomír Jančok, PhD., ktorí chcú divákom ukázať, že slušnosť, humor a prirodzená noblesa majú miesto aj v dnešnom svete.
RYTMUS ŽIVOTA pre VÁS vyspovedal práve pána Jančoka.
Čo človeka naučí Paríž, čo ho nenaučí žiadna učebnica?
Paríž má najlepší vzťah ku kultúre na svete. Školstvo je vo Francúzsku v top prioritách. Paríž prvý rok či dva všetkých objíma rovnako, neskôr musíte získať status (školy, peniaze, renomé), a potom tu viete byť šťastný... Ale diskrétne. Kto tu je šťastný navonok, nie je Parížan. Mňa veľký svet Paríža prijal až po siedmich rokoch: keď som spravil doktoráty, napísal knihy a vybudoval firmy či združenia. Dovtedy sa vás „boja“, že ste prišli iba brať a nič nedávať: princíp včely a úľa, nemáte peľ, matka kráľovná vás vyženie. Preto na top biznis soirées na pozvánky sa najväčší borci pýtajú: „čo môžem pre vás spraviť, ako môžem pomôcť“ - aj keď je neraz statusom ďalej pred vami.
Čo je podľa vás dnes najväčší nedostatok v správaní ľudí?
Je to interkultúrna záležitosť, v každej krajine niečo iné. Vo všeobecnosti platí úcta, rešpekt bez ohľadu na vek, status, rasu, pohlavie. Kto pohŕda, všimnite si, vždy prehrá.
Je etiketa viac o vedomostiach, alebo o charaktere?
Otázka hodná veľkého doktorátu. Spôsoby či dress code ešte nezaručujú charakter človeka, a niekto môže mať zas charakter, ale neovláda spôsoby... Vojvoda de La Rochefoucauld hovoril: „Dobré vlastnosti, ktoré nám boli vrodené, časom degenerujú, a vypestované zase nikdy nie sú dosť dobré.“ Etiketa je napokon o praxi, skúsenostiach a musí byť v poriadku i hlava.
Čo je najväčšia chyba, ktorú robíme v komunikácii?
Keď to uchopím cez jazykový okruh francúzsky, a teda jazyk, ktorý dominoval 300 rokov na dvoroch i v salónoch a i dnes je jazykom diplomacie a tiež keď to uchopím cez družnosť štúrovcov a úroveň bernolákovcov, tak disponujeme dvomi neresťami: absencia taktu (máme radi priamočiarosť v dobrom i v zlom) a absencia nuansy, teda zmyslu pre detail, často aplikovaný v krajinách, kde už nastala prosperita, nielen u horných desať tisíc, ale i dole.
Kto sa učí etiketu ľahšie – deti alebo dospelí?
Deti rýchlejšie, dospelí ľahšie. Najťažší formát mám 5-roční až 11-roční. Pri týchto sa namakám najviac, niekedy 2 až 3 hodiny sme schopní sa sústrediť... A potom všetci odpadneme: deti doma zaspia a ja som do večera ticho. Matka Tereza hovorila, že o chudobe sa nehovorí, s chudobou sa žije. A to platí i pri etikete: o nej sa nehovorí, žijete ju každým dňom, ste pre deti a okolie exempla trahunt, príkladom, ktorý priťahuje, aj keď robíte chyby, je to jediná cesta.
Čo deti pochopia o slušnosti rýchlejšie ako dospelí?
Nie sú ešte zaťažení neresťami doby či zlými skúsenosťami, je tu optimizmus i élan vital, tá životná energia, ktorú rád takto používal i opisoval Ján Smrek. Alebo ako hovorí filozof Schopenhauer, prvú polovicu života máme túžbu po šťastí, a tú druhú obavu z nešťastia. A toto si tí mladí nezaslúžia, preto sa musia dospelí krotiť.
A čo dospelým trvá najdlhšie?
Uvedomiť si dôležitosť etikety, až keď im deti rastú, vtedy sa im to vracia ako boomerang. Niekedy v biznise to môže byť aj bez detí, ľudia sú v ňom vystavení náročným spoločenským situáciám, a tam už musia byť aj rýchli, efektívni a suverénni. Prostredie formuje, a to naše je „compliqué“, sme na ceste, nová zlatá generácia od 5 rokov do 18, nás asi potiahne.
Prečo má podľa vás zmysel priniesť tému etikety do televízie práve teraz?
V roku 2022 sme v tom ešte neboli tak ako dnes. Najmladším potrebujeme ukázať istý rámec, mládeži dať nádej, a všetkým ukázať, že peniaze a - ako hovoril Tajovský – hmotárstvo – nám možno stačili, ale teraz už nestačia: nastupuje vkus, vzdelanie, sharing – zdieľanie, vzájomná pomoc. Ratio ustupuje pred emotio, individualizmus západného typu sa nasýtil a je na ústupe pred komunitným životom, a napokon veda prehráva pred duchovným rozmerom: každý hľadá hĺbku, celosvetovo to vidíme: návrat ku krstom, rôznym spirituálnym podobám... Pripomína mi to francúzske fin de siècle, keď bol hrdina prázdny, a hľadal riešenia.
Ako chcete divákovi ukázať, že etiketa nie je múzeum, ale živá vec?
Prax, životné príbehy, skúsenosti rodičov s deťmi, s mládežou doma i vo svete, v našom československom okruhu a v súhre či v kontraste s Európou, so svetom. Už vyše 20 rokov sa najviac učím v teréne: ako chirurg, ktorý musí operovať, vy tiež musíte operovať v praxi: kongresy, biznis, prednášky pre školy i firmy, recepcie, v Miláne, v Paríži, v New Yorku či v Prahe a v Bratislave alebo v Monte Carle. Firmy malé i veľké, slovenské, české, i čínske, arabské alebo európske i americké, mi zverujú často svojich zamestnancov na školenie etikety alebo priamo celé vedenie. Ostávame v Bratislave alebo si ich beriem priamo do Francúzska.
Čo by si mal divák z relácie odniesť hneď po prvej časti?
Radosť, nádej, bonhómiu – podobu dobráctva, kde nesúdime, ale prijímame, pomáhame, povzbudzujeme. Má tiež edukačný rozmer – pohladiť mládež, ukázať to, čo nevieme a nás presahuje, ale nie je to ďaleko. Biznis skupine zas odhaliť, čo je v etikete liga majstrov, čo je druhá a tretia liga. A to stále sine ira et odio – bez hnevu a nenávisti.
Myslíte si, že televízia môže kultivovať spoločenskú debatu?
Myslím si dokonca, že to má byť conditio sine qua non, nevyhnutná podmienka pre existenciu. Má už tak dôležitú úlohu, že je spoluzodpovedná za ostatných.
