Kedy ste si počas budovania kaviarne siahli na úplné dno?
Určite boli chvíle, keď som bola psychicky aj fyzicky vyčerpaná. Najmä počas náročných období, keď sa kopili účty, problémy a únava. Boli dni, keď som rozmýšľala, či to celé má zmysel, ale vždy prišiel ďalší deň a s ním nová energia pokračovať.
Čo vás dokázalo podržať?
Môj syn. A tiež pocit zodpovednosti voči ľuďom, ktorí vo mňa verili – zákazníkom aj zamestnancom. Veľmi ma motivovalo aj to, keď sa zákazníci vracali a povedali, že sa u nás cítia dobre. To sú momenty, ktoré človeku pripomenú, prečo to robí.
A akú úlohu vo vašom príbehu zohralo to, že ste Slovenka žijúca v zahraničí?
Na začiatku áno. Musela som si dôveru vybudovať prácou, ale časom už ľudí nezaujímalo, odkiaľ som. Zaujímalo ich, ako sa u nás cítia, akú dostanú kávu a aký servis.
Dnes už nestačí len urobiť dobrú kávu. Čo podľa vás rozhoduje o tom, či sa zákazník vráti?
Atmosféra. Úsmev. To, že si zákazníka zapamätáte a cíti sa vítaný. Ľudia sa vracajú tam, kde sa cítia dobre, nielen tam, kde dostanú dobrú kávu.
