Spomínali ste, že spoločné stolovanie môže pomôcť v rodine riešiť aj problémy. Vlastne aj ako prevencia. Prečo to má pozitívny efekt pre rodinu?
Spoločné jedenie a stolovanie je čas, kedy naozaj tá rodina sa môže spojiť, aj napriek tomu, že v bežných situáciách možno nemáme úplne dobrú spojenie a že možno tam máme naozaj situácie, kedy si nerozumieme. Tak to jedlo je práve o tom, že sa posadíme, že si môžeme zadať nejakú tému, o ktorej sa budeme baviť, že môžeme spolu vytvoriť nejaký ten naozaj plán, napríklad na čas, ktorý spolu strávime. Pretože dnes v tej úplne hlavnej dobe sme všetci veľmi zrýchlení a to znamená, že kde nabrať čas, aby sme sa plnohodnotne všetci naraz porozprávali? Či spravili plány na výlet a dovolenku. Tak aby bol spokojný každý.
Jedlo je téma každého rodiča. No najčastejšie padá otázka - čo si dnes jedol? Mňa to ako dieťa otravovalo. Čo si o tom myslíte?
Podľa mňa to deti nemajú moc radi od rodičov, túto otázku. Nič nevypovedá a je to také, len aby som sa niečo opýtal. Keď ešte dostane odpoveď, že neviem, tak rodič je naštvaný. Ak to jedlo nebolo zážitkom neriešte to. Pýtajte sa inak, keď si dnes sedel s kamarátmi, o čom ste sa bavili, aký si mal pocit, alebo čo bolo vtipné. Čiže bavíme sa o tej atmosfére.
Ja dokonca deťom dávam úlohy, každý deň si sadni k inému stolu, k iným spolužiakom, lebo sa o nich veľmi veľa dozvieš. Potom môžete položiť dieťaťu nejakú otázku, ktorou sa pýtate na deň a zároveň na jedlo aby ste mali prehlad. Jedlo v rámci kolektívu detí a určite aj v rodine je pojítko. Vytvoríme naozaj takú nejakú spoločnú harmóniu pri tom jedle. Ešte viac fajn je, keď tie deti aj pripravujú to jedlo. Lebo, že mama príde chce niečo urobiť v tej kuchyni, môže byť presne o tom, poďte všetci sem a poďte mi pomôcť, ty urobíš jednu činnosť, ty urobíš druhú činnosť. Ja budem robiť niečo ďalšie a bavíme sa, rozprávame sa prirodzene pri tom procese, ktorý tam prebieha. Ja tak fungujem s deťmi. Hovorí im, od každého z vás budem chcieť jednu vec a vy im poďte pomôcť.
Chlapci možno majú menší záujem pomáhať v kuchyni...
Môj syn varí perfektne. Varil so mnou od nejakých od šiestich rokov. Naučila som ho robiť krupicovú kašu. Vtedy som povedala, že je najlepší v krupicovej kaši. Dalo mu to veľké sebavedomie a robil ju pre celú rodinu. Lebo on bol v tom najlepší. Niekedy je to naozaj o tom nájsť to, čo to dieťa vyzdvihne a práve tí chalani častokrát v kuchyni sa necítia dobre, lebo nevidia buď vzor, napríklad v otcovi alebo dedovi, a považujú to za podradnú ženskú činnosť.
Tak ako ho nakopnúť, keď nejaví záujem?
Chlapci potrebujú presný návod. To je proste v tej mužskej povahe, čiže je to naozaj o tom, že koľko tam dáš, z čoho, či to budú tri lyžice, dve lyžice, jednoduchý recept, ktorý ho naučíme, ktorý mu môže veľmi povzbudiť na to, aby šiel ďalej. Nájsť činnosť, ktorá ho v tom procese baví. Pozor, nie je to, že nakladať, vykladať umývačku. Toto deti nemajú radi. A druhá vec je, keď si sadne k tomu stolu, môže dieťa povedať, že bolo súčasťou prípravy. Vlastnou činnosťou sa zúčastnilo na tom, čo práve jeme. Možno aj jedlo, ktoré nemá až tak rado, preňho zrazu bude zaujímavé a zje. Čo určite nemôžeme robiť, je také tie staré heslá čo nám vkladali po generácie - nemôžeš nič nechať na tanieri. Musíš zjesť aj to, čo ti nechutí. Z máme bloky na celý život, a myslím si, že moderný rodič by to už naozaj deťom nemal robiť. Jedlo má byť zážitok, pôžitok, akceptovať nejaké špecifické chuti dieťaťa. Moderné výskumy hovoria, že dieťa musí niekoľkonásobne viac ochutnať novú potravinu, aby ju zaradilo do svojho jedálnička. Čiže nie, že raz to ochutná a bude to jesť. Dajte mu šancu po čase ešte párkrát ochutnať a možno si k tomu nájdete cestu.
V dnešnej rýchlej dobe asi je v máloktorých rodinách čas po práci ešte variť jedlo. Stačí cez víkendy?
Určite. Ja hovorím, že nedeľný obed je proste rituál, ktorého sa nikdy nevzdám. Aspoň raz aj v rámci toho víkendu by to mal byť rituál. Krásne prestretý stôl. Malo by to byť niečo, čo naozaj signalizuje, že tá rodina má nejaký špecifický zážitok. Aj estetický. Proste sa neposadiť pred obrazovku.
Neplatí objednáme si jedlo a iba sa spolu posadíme?
Urobiť si atmosféru, to je tá, myslím si, že tá podstata.
Je dnes už zvykom u detí prepnúť na telefón, tablet a venovať sa tomu.
Pri jedení a stolovaní telefón naozaj nemá miesto. Ale musíme byť vzorom my, ako rodičia. Čiže ak my všetci odložíme mobil a povieme, polhodinka jedla znamená, že sa nikto do telefónu nepozerá, tak to tak bude. Ani televízor aby tam neodbiehala pozornosť. Keďže my pracujeme s malými deťmi, tak ja hovorím, že malé dieťa musí vydržať tri, štyri, päť minút a potom, dajme tomu odbehne, ale princípom je, aby sa vrátilo k tomu jedlu.
