Minimalistická výchova sa navonok často prejavuje menším množstvom hračiek. Do akej miery je to však aj o tom, ako trávime čas s deťmi a akú pozornosť im venujeme?
Minimalizmus je pre mňa vo všeobecnosti o tom, aby som mala ja osobne, ale aj my ako rodina viac času a príležitostí na to, čo nás baví a napĺňa. Takže sa to teoreticky dá poňať aj komplexne. Hoci pre niektorých ľudí je minimalizmus len o limitovaní počtu vecí, ktoré vlastníme, pre mňa je to aj o tom, aby som mala, naopak, viac času byť s deťmi, hrať sa s nimi či rozprávať. Funguje taká základná rovnica: menej vecí znamená menej chaosu a upratovania a viac času – napríklad jeden pre druhého.
Čo vás osobne priviedlo k myšlienke minimalizmu pri výchove? Kedy nastal „ten zlom“?
Pre mňa osobne to bola cesta do Santiaga, keď som sama takmer štyri týždne musela „prežiť“ len so základnými vecami. Napriek obavám som sa cítila voľnejšie a tých pár týždňov v jednoduchosti mi prinieslo veľa pokoja. Ani som nevedela, že sa to nejako volá. Aby som to aplikovala na deti (vtedy ešte len na jedného syna), to chvíľu trvalo. Prirodzene, ako každý rodič, som mu chcela dopriať to najlepšie, aby mu nič nechýbalo.
Až som raz narazila na myšlienku o tom, že v preplnenom prostredí sa ani deti nevedia poriadne sústrediť. Keď sú prestimulované, nedokážu sa naplno venovať hre, ktorá je pre ne v predškolskom veku taká dôležitá. A videla som to aj na synovi. Pri žiadnej hre nevydržal dlhšie než pár minút, napriek tomu, že mal doma plnú izbu hračiek. Tak som si povedala, že mu tie hračky skúsim zredukovať, a uvidím.
Ako to s redukciou hračiek vyzeralo u vás doma?
Najprv som len skúšobne pobalila hračky a dala ich do komory. Samozrejme, že som sa bála, ako bude reagovať. Preto som bola pripravená, že ak by začal za svojimi hračkami plakať, okamžite ich dostane späť. V izbe som mu ich nechala len zopár a čakala som, čo sa stane.
Na moje prekvapenie si najprv ani nevšimol, čo všetko mu chýba. A začal sa viac hrať. Nie hneď, ale po pár dňoch som si všimla, že sa dokáže s tým, čo má, hrať dlhšie, pokojnejšie a kreatívnejšie. V podstate bol ako dieťa z tých výskumov, ktoré som čítala – menej hračiek mu neprinieslo menej zábavy, skôr naopak. Postupne sme sa dostali aj k tomu, že sme začali hračky aj cielene triediť – čo si chce nechať, čo ho baví, čo môžeme posunúť ďalej. Pri druhom synovi som už automaticky siahala po menšom počte hračiek, najmä takých, ktoré nie sú na jedno použitie, ale rozvíjajú viaceré stránky od motoriky až po kreativitu.
Mnoho rodičov sa obáva, že menej hračiek môže dieťaťu ublížiť alebo ho pripraviť o radosť. Ako im vysvetliť, že menej môže skutočne znamenať viac?
Som zástankyňou láskavého minimalizmu. To, čo funguje mne, nemusí fungovať iným. Možno by aj mohlo, ale ak sa v tom niekto necíti komfortne, nie je dobré ho do niečoho nútiť. Často sa stáva, že dieťa nepotrebuje viac vecí, ale viac priestoru, aby sa dokázalo hrať podľa seba. Ak teda niekto má pocit, že by jeho dieťaťu mohlo prospieť mať menej hračiek, poradila by som skúsiť to experimentálne.
Nevyhodiť, ale odložiť. A sledovať, čo sa bude diať. Nechať deťom tie hračky, ktoré ich naozaj bavia. Mám známych, ktorí hračky rotujú. V izbe ich je pár, keď deti prestanú baviť, zbalia ich a namiesto nich vyberú iné, ktoré sú odložené mimo ich dosahu. A takto to postupne rotujú. Tak sa vyhnú svojmu zlému pocitu z toho, že ich dieťa má málo hračiek, a zároveň aplikujú minimalistický prístup.
Viete zhodnotiť, ako minimalistický prístup mení deti? V ich kreativite, samostatnosti alebo schopnosti zabaviť sa bez podnetov zvonka?
Zhodnotiť to exaktne je veľmi náročné. Viem sa opierať len o niektoré výskumy a o vlastné deti, ale keďže človek nevie vrátiť čas, neviem povedať, aké by to bolo, ak by mali moje deti doma hračkárstvo. Existujú výskumy, ktoré hovoria o tom, že príliš veľa hračiek nepôsobí na deti ako stimul, ale ako rozptýlenie, a že pri menšom počte hračiek sa deti vedia hrať dlhšie a hľadajú kreatívnejšie spôsoby hrania sa. Samozrejme, aj tieto výskumy majú svoje limitácie.