Pamätáš si ešte na prvý moment, keď si si povedala “chcem vidieť svet”?
Áno. Bystrica je moje rodné mesto a mám ju rada. No ako tínedžerka som pozerávala filmy o študentskom živote v zahraničí a snívala o „veľkom“ živote - o kaviarňach, nových priateľstvách a mestskom ruchu. Predstavovala som si, že raz budem sebavedomá žena s prácou v centre, ktorá má všetko pod kontrolou.
Realita? Sny sa mi splnili, len som si vtedy zabudla priať, ako sa v tom všetkom chcem cítiť.
Ktorá krajina ti prirástla k srdcu najviac?
Každá má svoje čaro, no najviac Sicília a Portugalsko. Na Sicílii som pred sedemnástimi rokmi stretla svojho manžela. Letá tam boli plné spontánnosti, úžasného jedla, rodiny a priateľov. To miesto vo mne vždy zostane. Dnes však vedie Portugalsko. Po mesiacoch cestovania a práce na diaľku sme sa „náhodou“ usadili pri pobreží. Hľadala som len najdostupnejšie ubytovanie na Airbnb a život rozhodol za nás. Je to menšie mestečko, kde sa všade dostanem peši a zároveň je len pár minút od nádhernej prírody, pláže a nekonečných útesov.
Cestovanie často mení človeka zvnútra. Čo ti dalo?
Predtým som mala jasný plán, ako má život vyzerať - taký ten „seriózny dospelácky scenár“. S cestovaním sa všetky moje predstavy zosypali ako domček z karát. Stretávam ľudí z rôznych krajín a pochopila som, že každý má iné zvyky, hodnoty, svoju pravdu formovanú prostredím v ktorom vyrastal. Učí ma to pokore, prijatiu a hlbšiemu pochopeniu rozdielov. Kedysi som verila, že v zahraničí je všetko ideálne. Dnes viem, že nie miesto, ale vnútorné nastavenie určuje, ako sa cítime.
Čo si musela na tej ceste opustiť?
Asi predstavu o komforte. Z Milána sme odišli s jedným kufrom a dvoma príručnými taškami. Menili sme byty, a náš domov sa musel zmestiť do pár kíl. Zrazu som pochopila, že nepotrebujem mať najkrajší byt, ani kútik, kde všetko ladí do béžova. Začala som premýšľať jednoduchšie. Radšej si dnes kúpim jednu vec, ktorú využijem a nakombinujem viac ráz, než desať, ktoré len zaberú miesto. Cestovanie mi dalo slobodu, ľahkosť a schopnosť vnímať hodnotu mimo materiálneho komfortu. Vzalo mi len to, čo som už viac nepotrebovala.
Ako dlho ti trvalo odhodlať sa opustiť istoty, prácu, bývanie a život v Miláne?
Otázku „Naozaj chcem takto žiť ďalších tridsať rokov?“ som si kládla dlho, ale vždy som ju rýchlo umlčala. Až Silvester 2019 na Fuerteventure mi otvoril oči. Ocitli sme sa medzi ľuďmi, ktorí žili úplne inak. Zaspávali so západom slnka, budili sa s východom, otvárali svoj van a bežali chytať vlny. Bez plánu. Bez Excelu. Pre mňa to bol šok. Vtedy som si povedala, že toto je ono.
Pandémia náš zámer na čas odložila, ale v roku 2021 sme odišli. S jednosmernou letenkou, strachom v očiach a tichým hlasom odvahy, ktorý predstieral, že má plán.
„Niekedy netreba mať plán.
Stačí veriť, že sa ukáže po ceste“.
Život s cudzincom je dobrodružstvo samo o sebe. Ako ste sa spoznali?
Spoznali sme sa v roku 2008 na Sicílii v hoteli jeho starého otca. On tam vtedy brigádoval a ja som bola na dovolenke s rodičmi.Neskôr Miláno - kariéra, ruch, povinnosti, zhon. A napokon rozhodnutie pustiť istoty a vydať sa na cestu. Z páru, ktorý budoval kariéru, sa stali dvaja dobrodruhovia, nie len v tom zmysle, že objavujeme svet, ale aj seba navzájom. Každá etapa nášho života nám odhaľuje inú verziu nás dvoch a zároveň aj samých seba. Je to tá najkrajšia, no aj najnáročnejšia cesta v mojom živote.
Čo ťa naučil tvoj Talian a čo on od teba, ako od Slovenky?
Učí ma mať rada samú seba a nebrať život tak vážne. Jeho ľahkosť a spontánnosť sú pre mňa inšpiráciou. Keď sa mi svet trasie, on je môj prístav. A áno, učí ma aj variť jednoducho, čerstvo a s láskou. Tiež ma naučil, že nech máme akokoľvek naponáhlo, zdieľať spolu aspoň jedno jedlo denne je posvätné. Učí ma vychutnať si to, čo mám na tanieri akoby to bol posledný okamih, ktorý máme. Ja mu vraj prinášam pokoj a rozvahu, učím ho vidieť krásu v bežných veciach. On koná hneď, ja potrebujem chvíľu. Spolu sa učíme rovnováhe. On stojí nohami na zemi, ja lietam v oblakoch. A áno, moje vnútorné stavy sú preňho asi tiež výzva. Častokrát aj pre mňa.
Z páru, ktorý budoval kariéru, sa stali dvaja dobrodruhovia, nie len v tom zmysle, že objavujeme svet, ale aj seba navzájom. Každá etapa nášho života nám odhaľuje inú verziu nás dvoch a zároveň aj samých seba. Je to tá najkrajšia, no aj najnáročnejšia cesta v mojom živote.
Ako zvládate kultúrne rozdiely?
Prvé roky boli veľmi zábavné. V Taliansku sa všetko rieši v rodine, a to doslova. Pár krát sa stalo, že keď sme sa pohádali, o pár hodín o tom vedela celá rodina a chceli nám dohovoriť, čo je správne urobiť. Ako jedináčik som nechápala, prečo musia našu situáciu rozoberať spolu s tetami aj bratrancami, ale dnes už sa na tom smejem. Na Sicílii sa stôl prehýba pod jedlom a debaty sú také vášnivé, že chvíľami čakám, kedy to skončí hádkou, kým oni si s úsmevom nakladajú ďalšiu porciu.
V čom sa najviac dopĺňate a kedy sa naopak musíte „naučiť tolerancii“?
On je „ideme hneď teraz“, ja som „počkaj, ešte sa nacítim“. V piatok večer sa na niečom dohodneme a v sobotu ráno sa zobudí s úplne iným nápadom. Vraj ideme na výlet a ja mám päť minút. Keď objavujeme nové miesta, on miluje preskúmať a “oňuchať” si každý kút nového prostredia. Ja sa po chvíli rada usadím a len nasávam atmosféru.
Prečo ste sa rozhodli žiť práve v Portugalsku?
Našli sme tu slobodu, pokoj a kontakt s prírodou. Všetko to, čo nám v Miláne chýbalo. Portugalsko je divoké a autentické. Tu sa výlety neplánujú - plánuje príroda. Ak fúka vietor, výlety sa menia na skúšku trpezlivosti. Ak sa ideš prejsť pri odlive cez útesy po pláži, na ceste späť pri prílive už musíš hľadať inú cestu. Portugalská kuchyňa je krásna vo svojej jednoduchosti. Chytia rybu, hodia ju na gril a dajú ti ju na tanier. Nič viac netreba.
Môj muž, ako správny Talian, má svojho rybára aj majiteľa reštaurácie „na linke“. Každý piatok volá: „Čo máš čerstvé? Odlož mi jednu, prídeme večer.“
Ako vyzerá tvoj bežný deň pod portugalským slnkom?
Po prechádzke na pláži ideme na tréning, raňajky a potom sa každý ponorí do svojho sveta. Piero pracuje ako novinár pre americký finančný portál a začína pracovať okolo obeda. Ja píšem, robím výklady, snívam a nechám deň plynúť, kam chce. Popoludní chodíme behať so psom našej kamarátky. Podvečer sa rozhodneme podľa nálady. Niekedy varíme, inokedy testujeme nové reštaurácie, dáme si pohár vína, hráme stolovky, alebo len tak sedíme s priateľmi na terase.