Ideálne raňajky?
Žiadna gurmánska hostina
Moje rána sú veľmi skoré. Budík mi zvoní okolo šiestej a prvé, čo spravím, je, že vypijem pohár vody a užijem probiotiká na prázdny žalúdok. O ich účinkoch sa diskutuje stále – niekto na ne nedá dopustiť, iný tvrdí, že sú zbytočné. Ja som si našla tie svoje a cítim sa s nimi výborne, takže im verím.
Potom prichádza moja obľúbená chvíľa – manžel mi už v kuchyni pripravuje šálku mätového čaju. Je to taký náš malý ranný rituál, bez ktorého by mi deň nepripadal úplný. Vždy si ju vypijem po ceste do práce, keď s manželom debatujeme o tom, čo nás dnes čaká. Je to chvíľka, keď sa naladím na celý deň.
Raňajkujem až v práci v spoločnosti kolegov. Nie je to žiadna gurmánska hostina – väčšinou je to ochutený tvaroh. Možno to znie skromne, ale mne to vyhovuje – zasýti ma, nezaťaží žalúdok a vydržím po ňom sústredená celé dopoludnie.
Keď mám voľno, mení sa to na úplne iný príbeh. Víkendové ráno s praženicou z vajíčok, s kváskovým chlebíkom a dobrou kávou je pre mňa malý sviatok. Som kávový nadšenec – niekedy sa dostanem aj na päť šálok denne. Viem, že by som to mala držať na uzde, ale je to môj rituál, chvíľa pokoja a vône, ktorá ma sprevádza celý deň.
Koľko času na obed?
Málo, ale jesť sa dá kvalitne
Obed u mňa väčšinou nie je dlhá prestávka, ale skôr rýchle zastavenie uprostred hektického dňa. Mám naň približne dvadsať až tridsať minút. Musí byť rýchly, ale zároveň kvalitný. Najčastejšie si objednávam jedlo z vegetariánskej reštaurácie v meste – často spolu s manželom, ktorý má podobný pracovný režim.
Nie som vegetariánka, milujem taliansku salámu alebo domácu klobásku, ale cez pracovný týždeň mi rastlinné jedlá robia dobre. Cítim sa po nich ľahšie a nemám pocit útlmu po obede.
Polievka je pre mňa neodmysliteľná súčasť – vyrastala som na nej a stále je pre mňa symbolom „poriadneho“ obeda. Najradšej mám hŕstkovú – plnú strukovín, ktoré prospievajú zdraviu čriev. V decembri jem takmer denne kapustnicu, ktorá je výborným probiotikom a dokázala by som ju jesť každý deň.
Často neodolám cestovinám – či už s pestom, alebo carbonara. Pripravuje mi ich dcéra, ktorá napriek mladému veku (13 rokov) skvele varí. Taliani vedia skombinovať chuť, kvalitu a rozumnú porciu tak, aby človek odchádzal od stola spokojný, ale nie prejedený – a to je prístup, ktorý sa snažím nasledovať.
V lete rada zakončím obed sladkou bodkou v podobe melóna alebo porcie jadranskej zmrzliny.
Typická večera?
Ľahká, ale nie vždy ukážková
Večere u nás väčšinou nie sú ťažké. Najčastejšie je to kúsok kuracieho mäsa so zeleninou, hummus s kváskovým chlebom. Ale úprimne – nie vždy je to také ukážkové. Raz do týždňa si doprajem svoju večernú radosť – pizzu. A k nej si neodopriem ani pohár vychladených bubliniek. Je to pre mňa časť týždňa, keď sa spája chuť jedla s chvíľkou uvoľnenia.
Slovenská verzia večere – chlieb so šunkou – nie je zlá, ak dbáme na kvalitu surovín. Páči sa mi aj model, ktorý funguje v južných krajinách – večera ako spoločný čas s rodinou, pokojne aj o 19.30, s teplým jedlom a rozhovorom pri stole. Nie je to len o výbere jedla, ale aj o atmosfére a spoločnom čase.
