DEŇ 30
Stále ma trápia zlé sny a vyhýbam sa schránke, kde ležia Dávidove kľúče. Neviem, čo s nimi. Doma ich nechcem. Asi si ich v práci strčím do šuplíka ako rezervu, keby som si niekedy zabuchla dvere. Každé ráno na to myslím, ale nakoniec schránku obídem. Ešte nemám silu na to, vziať ich do ruky. Veď posledný, kto sa ich dotýkal, bol on.
DEŇ 43
Dýcham. Zhlboka a uľavujúco.
DEŇ 56
Káva s kamarátkou. Kino, kino, kino. Dvakrát divadlo, pravdaže, len samé veselé kusy a nič o láske. Tej téme sa vyhýbam. Rovnako ako barom. Na balenie chlapov sa necítim, na pitie už vôbec nie. Aspoň chvíľu nechcem nijaké vzrušenie.
DEŇ 78
Pripadám si ako bábätko, ktoré sa naučilo chodiť na nočník. Konečne v noci nie je mokro! Býva mi smutno, ale nerevem. Hovorí sa, že čo rok vzťahu, to mesiac trápenia po rozchode. Takže už by som to mala mať čoskoro za sebou. Uvidíme.
DEŇ 100
Prijala som kolegovo pozvanie na rande. A potom mu napísala, aby ma ospravedlnil, ale neprídem. Páči sa mi, lenže sa volá Dávid. To by nešlo. To by som nedala.
DEŇ 132
Hovorím mu Davy. Možno je to detinské, ale potrebujem ho nejako odlíšiť od toho pangharta, čo mi tak ublížil. Bude to asi len o sexe, na vzťah sa necítim. Pustím si Davyho k telu, ale ďalej už nie. Čo si budem nahovárať, kľúče od môjho srdca má niekto iný. A stále ležia v schránke.
DEŇ 183
Prešlo pol roka. Neskutočné. Zase som preplakala celú noc. Neskutočné. Nechcem chlapov ani vidieť. Hlupák Dávid! Prepáč Davy.